Muž podozrivý zo zastrelenia bývalého predsedu ukrajinského parlamentu Andrija Parubija v utorok poprel, že na útoku spolupracoval s Ruskom. Vraždu popísal ako „osobnú odplatu“, správa pochádza z agentúry AFP.
„Toto je moja osobná odplata ukrajinským úradom. Áno. Priznávam sa, že som ho zabil,“ povedal podozrivý Mychajlo Štelnikov (52) novinárom vo videu zverejnenom ukrajinskými médiami. Pri nadväzujúcej otázke, či spolupracoval priamo s ruskými úradmi, podozrivý odpovedal negatívne.
Priznal sa
Štelnikova zatkli v nedeľu večer a k svojmu činu sa priznal v nasledujúci deň. Ukrajinská polícia v pondelok vyhlásila, že „starostlivo naplánovaný“ čin útočník vykonal v spolupráci s ruskými úradmi.
Podľa pondelňajšieho vyhlásenia úradu ukrajinského generálneho prokurátora zadržaný vypovedal, že jeho syn slúžil v ukrajinskej armáde a od roku 2023, keď bola jeho jednotka dislokovaná pri Bachmute na východe Ukrajiny, je nezvestný. V snahe nájsť ho muž začal monitorovať ruské sociálne siete a nadviazal kontakt s Rusmi, ktorí mu údajne povedali, že jeho syn je mŕtvy.
Stanica Rádio Sloboda s odvolaním sa na ukrajinské médiá a ich vlastné zdroje uviedla, že ruské tajné služby zadržaného Ukrajinca vydierali, že informáciu o mieste, kde sa nachádza telo jeho syna, mu poskytnú výmenou za „vraždu ktoréhokoľvek známeho ukrajinského politika“.
Vražda predsedu parlamentu
Štelnikov údajne vypovedal, že v rámci prípravy na vraždu dostal zbraň, kúpil si výstroj - bicykel a prilbu a na falošné doklady si zaobstaral aj auto, ktoré použil na Parubijovo sledovanie.
K streľbe na 54-ročného politika došlo v sobotu približne o 11:00 predpoludním nášho času v západoukrajinskom Ľvove, pričom páchateľ na politika vystrelil viackrát. Polícia uviedla, že Parubij „zomrel na následky zranení na mieste“ streľby. Podľa médií padlo osem výstrelov a páchateľ bol údajne prezlečený na kuriéra doručovacej služby. Po vražde z miesta ušiel.
Parubij, ktorý bol predsedom ukrajinského parlamentu v rokoch 2016 až 2019, bol prominentným podporovateľom proeurópskej Oranžovej revolúcie v roku 2004 a tiež revolúcie na Majdane v roku 2014.