Americké bojové lietadlá hučia na obrazovke. Na titulných stranách časopisov pochodujú jednotným krokom iracké jednotky... pre tlač sa vojna proti Bagdadu už začala.
Ani nie za minútu sú americkí vojaci poviazaní. Nepriatelia im nasadili na hlavu kapucne a odvádzajú ich do tesných kobiek. Čo nasleduje za tým, je peklo: hlad, hodinové výsluchy, samota.
Vo výcvikovom stredisku McKall v Severnej Karolíne je vojna už realitou. Mladí americkí vojaci z osobitných jednotiek známych ako Zelené barety sa tu učia prežiť. Tri týždne bol v týchto priestoroch hosťom štáb americkej televíznej stanice CNN. Jeho hodinový výtvor sa vysielal v najlepšom čase. Reportér Martin Savadge hovoril zásadne o "našich vojakoch", nie bez známky obdivu. Kritické otázky? Nijaké. A to isté, čo v CNN, sa deje aj na iných kanáloch -- Fox či MSNBC. Konflikt s Irakom tu beží nepretržite 24 hodín. "Terč Saddám," znie, napríklad, titul jednej z relácií. Ustavične vzlietajú americké lietadlá, stále pochodujú irackí vojaci. Medzitým je prestrih -- duel protagonistov: usmievajúci sa alebo do vzduchu strieľajúci Saddám Husajn, ktorého do patričných medzí odkazuje rozvážne pôsobiaci George W. Bush. A americký občan tak hneď aj vie, ktorá hodina bije -- nasledujú zábery z benzínovej pumpy, kde sa ceny vyšplhali do dosiaľ neznámych výšok. K tomu sa neraz pridáva komentár nahovorený agresívnym staccatom, tlmene sprevádzaným melodramatickým zvonením. Tým všetkým sa dosahujú hneď dva ciele: jednak sa vytvára správna patriotická nálada a jednak vojna dostáva charakter čohosi nevyhnutného. V sugestívne znejúcom tóne sa už nerozoberá otázka "či", ale "kedy" sa vojna uskutoční. V publicistickej kanonáde sa už "posledná fáza" režimu v Bagdade začala.
Najväčšou propagandistickou zbraňou vlády je minister obrany Donald Rumsfeld. Jeho tlačové konferencie sú medzičasom legendárne. Raz je vtipný, raz úderný, inokedy zase šarmantný. Keď "Rummie", ako ho prezývajú, hovorí o vojne, neznie to násilne, skôr familiárne. Minister obrany pôsobí potom skôr ako najvyšší psychoterapeut národa. A stratégia Bieleho domu vychádza. Podľa rozličných výskumov verejnej mienky sa viac ako 60 percent Američanov cítim Irakom ohrozených -- zato len 18 percent Severnou Kóreou.
Mediálni experti v tejto súvislosti kritizujú predovšetkým úlohu káblových televíznych kanálov, ktoré majú najvyššiu sledovanosť. "Politický vývoj je tu často predstavovaný podľa scenárov z patetických seriálov -- s hrdinami a podliakmi, drámou a dobrodružstvom", hovorí Marvin Kalb, renomovaný televízny novinár starej školy, ktorý pracoval tridsať rokov pre tradičné televízne stanice CBS a NBC. "Týmto spôsobom sa televízia stáva komplicom vlády."
Komentátor denníka New York Times v tomto virvare pôsobí dojmom človeka volajúceho v púšti: "Všetky možnosti na mierové odzbrojenie Iraku treba využiť -- až potom môže svet rozhodnúť o vojne." (hn/gaf)