Rieka Indus na svojej púti od prameňa v severozápadnej časti Himalájí preteká indickými štátmi Džammú a Kašmír, prejde celým Pakistanom, až sa vleje do Arabského mora. Spolu s jej piatimi hlavnými prítokmi tvorí povodie, ktoré sa rozprestiera v štyroch krajinách a je zdrojom vody pre 215 miliónov ľudí.
No rapídny populačný rast a rastúci dopyt po vodnej energii či zavlažovaní dnes tento veľtok vážne ohrozuje.
Práva na využívanie Indusu a jej prítokov si India a Pakistan, dve najvýznamnejšie krajiny jej povodia, rozdelili ešte v roku 1960, kedy podpísali medzinárodnú zmluvu s názvom Dohoda o využívaní vôd Indusu (Indus Water Treaty). Dohoda sa dá považovať za úspešnú - veď pretrvala aj napriek vojnám a konfliktom medzi jej dvoma signatármi. Dnes však čelí výzvam, na aké nie je stavaná.
India napríklad nedávno začala zrýchlené schvaľovacie konanie výstavby niekoľkých veľkých priehrad na rieke Chenab, 900-kilometrovom prítoku Indusu. Podľa pôvodnej dohody však využívanie toku tejto rieky prináleží Pakistanu. Tento scenár nie je novinkou, predchádzala mu výstavba viacerých ďalších sporných priehrad na riekach zdieľaného povodia. Vrátane priehrady Kishanganga na rieke Jhelum, ktorú by mal podľa dohody takisto využívať Pakistan.
India síce má zmluvne zakotvené právo “v obmedzenej miere” využívať k výrobe energie aj západné prítoky Indusu, ktoré inak prináležia Pakistanu – medzi nimi aj Chenab a Jhelum –, no mnohí Pakistanci majú napriek tomu obavy. Jednotlivé priehrady totiž môžu byť v súlade s technickými parametrami stanovenými v dohode, ich spoločný vplyv v dolnej časti toku sa však vzájomne sčíta, na čo Pakistanci negatívne doplatia.
Na takéto situácie dohoda nie je pripravená. Krajiny sa preto musia dovolávať svojich práv časovo a finančne náročnou cestou medzinárodných arbitráží. Pakistan pritom opakovane vyjadruje znepokojenie a požaduje prešetrenie kapacity indických priehrad na jemu pričlenených častiach riek. Jednania medzi krajinami sa neposunuli ani v iných otázkach, sporná napríklad zostáva téma zdieľania informácií o pripravovaných projektoch
Dohoda o využívaní vôd Indusu
Mnohé iné výzvy, ktorým dnes región čelí, však dohoda nepokrýva vôbec. Jednou z nich je globálne otepľovanie, ktoré zvýši hladinu svetových morí a urýchli topenie himalájskych horských ľadovcov. Tie sú pritom hlavným zdrojom vôd rieky Indus. Tento proces spôsobí častejšie a horšie povodne.
Dá sa tiež očakávať, že klimatická zmena naruší pravidelnosť monzúnov v celej južnej Ázii. To by mohlo pre Indiu a Pakistan znamenať zníženie množstva zrážok. Dôsledky by boli katastrofálne, keďže letné monzúny predstavujú až 90 percent vodných zdrojov Indie.
Okrem toho je celá oblasť povodia Indusu vystavená enormnej environmentálnej degradácii a masívnemu odlesňovaniu oblasti oboch Kašmírov (indického aj pakistanského, pozn. HN Globálne), čo vedie k zníženiu ročných vodných výnosov.
A na tieto výzvy dohoda vôbec nereaguje. V súčasnosti tak neexistuje žiaden inštitucionálny rámec či právny inštrument, na ktoré by sa dalo obrátiť vo veci negatívnych dopadov zmeny klímy v povodí rieky Indus.
India a Pakistan však zdieľajú ešte jeden dôležitý zdroj vody – podzemný rezervoár rozprestierajúci sa na ploche 16,2 milióna hektárov pod oboma krajinami. Tieto podzemné zdroje vody zásobujú vodou obrovské množstvo ľudí v regióne a predstavujú 48 percent všetkej využívanej vody v povodí.
Problémom je, že ľudia spod zeme každoročne odčerpajú omnoho viac vody, než sa tam stihne vrátiť. Výsledky nedávnej vedeckej štúdie naznačujú, že povodie Indusu je jedným z najpreťaženejších zdrojov vody na svete. Ako príčinu štúdia identitifikuje predovšetkým rýchly populačný rast a intenzívny rozvoj regiónu.
Napriek tomu však žiadnu klauzulu, ktorá by riešila využívanie cehraničných podzemných zdrojov vody, nenájdeme nielen v dohode z roku 1960, ale takéto pravidlá neexistujú ani mimo nej.
Čína a Afganistan
Tak ako je tomu v prípade takmer všetkých veľkých riek v Ázii, aj Indus pramení na Tibetskej plošine, ktorá leží na čínskom území. Medzi Čínou a Indiou v súčasnosti neexistuje dohoda, ktorá by upravovala ich vzťah ohľadom využívania riek, ktoré pretekajú oboma krajinami. To, ako sa vyvinie situácia medzi nimi, tak v konečnom dôsledku ovplyvní budúcnosť indického prístupu k vode. A následne aj to, ako sa bude India správať k Pakistanu.
V podobnej situácii sú aj Pakistan a Afganistan. Tieto krajiny sa zatiaľ formálne nedohodli na pravidlách zdieľania rieky Kábul, ktorá je taktiež prítokom Indusu. Kábul pritom predstavuje 17 percent zdrojov vody Pakistanu. Vzniká tak priestor na ďalší konflikt v regióne, keďže Afganistan práve buduje svoju vodnú elektráreň. A stavbu mu pomáha financovať India.
Autorov niekdajšej dohody nemožno viniť, že nepredpokladali príchod zmeny klímy, enormného populačného rastu či otázok spojených s moderným využívaním vodnej energie. Napokon, dohoda vznikala ešte v 50-tych rokoch. Nadôvažok zmluva obsahuje klauzulu o “budúcej spolupráci”, ktorá dáva jej signatárom priestor rozšíriť samotnú dohodu o nové pravidlá. Tie by mohli riešiť aktuálne otázky, ako je zmena klímy či využívanie cezhraničných spodných vôd. No dlhodobý nedostatok dôvery medzi Indiou a Pakistanom tomuto typu konštruktívneho dialógu nepraje.
Nové výzvy, pred ktorými stojí povodie Indusu, si od krajín povodia vyžadujú uznanie vzájomnej závislosti a potreby viesť dialóg o spoločných riešeniach. Dobrým začiatkom by bolo zapojenie Afganistanu a Číny. Rozšírenie dohody o tieto dve krajiny, ale obzvlášť o Čínu, by mohlo pomôcť vyriešiť aj mocenskú nerovnováhu medzi Indiou a Pakistanom a vytvoriť tak priestor pre širšiu a detailnejšiu dohodu rámcujúcu vzťahy naprieč celý povodím tohto ázijského veľtoku.
Autorka sa venuje výskumu v Centre pre informatizáciu a technológie správy vôd pri Univerzite v Sussexe.
Zdroj: The Conversation, preložil Jakub Žaludko, PMVRO
Preklad vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj. Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
