Hygeia – jedna zo siedmich dcér gréckeho boha lekárstva Aesculapa – sa stala nesmrteľnou aj vďaka tomu, že prenikla takmer do všetkých jazykov. Vrátane slovenčiny. Ako hygiena, teda čistota, ktorá je základom zdravia. Otec, boh lekárstva, môže byť teda na svoju dcéru hrdý.

Ako na tom s hygienou boli Slováci? Kde a ako často sa umývali? Prečo venovali viac pozornosti zvieratám ako sebe?

Základná očista tela nie je ľudský vynález, je vlastná všetkým živým tvorom. Mačky sa umývajú lízaním, psi zahrabávajú svoje výkaly, opice si čistia srsť od parazitov ískaním, operence sa kúpu – popolia v prachu, vo vode i v snehu a niektoré cicavce sa čistia váľaním v bahne, čo už predstavuje určitý druh „kozmetiky“. Ale poďme nazad k ľudskej hygiene.

Základnou podmienkou bola a ostáva voda. Aby prinášala život, musí byť bezchybná. Problémy s vodou poznal už Mojžiš a jeho ľudia, s ktorými sa vybral cez púšť: „... tri dni šli po púšti a nenašli vodu. Tak prišli do Máry, ale v Máre nemohli piť vodu, lebo bola horká... I reptal ľud proti Mojžišovi: ,Čo budeme piť?‘ I volal Mojžiš k Hospodinu o pomoc a Hospodin mu ukázal drevo. On ho hodil do vody a vody osladli... Potom došli do Elému, tam bolo dvanásť vodných prameňov a sedemdesiat paliem. Utáborili sa tam pri vodách.“

Voda je základ

Ešte v 50. rokoch 20. storočia bežne na Slovensku ľudia používali pramienky a studničky, ktoré slúžili na uhasenie smädu či ľuďom pracujúcim na poliach. Každý, kto sa osviežil a uhasil smäd v studničke, považoval za svoju povinnosť ju vyčistiť. Keď sa dalo, prečistil odtokový jarček, aby sa voda nehromadila pri prameni a nerozbahňovala jeho okolie.

Téma

​Z tejto nepísanej povinnosti a prísneho morálneho vedomia sa odvíja aj zvyk jarného čistenia studničiek v chotári. Robili to mládenci z obce, v ktorej sa studnička nachádzala. Jarnému otváraniu studničiek a stretávaniu ľudí pri určitých prameňoch sa pripisovala veľká dôležitosť, čarovná moc i sila. Preto naši predkovia nosili k prameňom a studničkám aj drobné obetiny, aby tak vzdali úctu tečúcej, živej vode.

Pred zavedením vodovodov boli obce, ale i mestá zásobované pitnou vodou z verejných studní. Zo studní sa vyťahovala voda prostredníctvom háka, na ktorom bola zavesená nádoba na vodu, neskôr sa používal na vyťahovanie vody zo studne rumpál a nakoniec kovové pumpy.

Studne kopali majstri studniari. Studne boli kopané, vŕtané, razené... Hĺbka studní bývala rôzna, od 5 – 6 metrov až do niekoľkých desiatok metrov. Spomeniete si, aká hlboká je známa studňa lásky na Trenčianskom hrade, opradená povesťou o Omarovi a Fatime? Kopať ju mali tri roky a je hlboká vyše 80 metrov.

Choď von a urob si jamku

Po vodu chodievali gazdiné alebo slúžky či sluhovia. Nielenže prinášali vodu do domácnosti na celý deň, ale ich stretnutia pri studni plnili v minulosti dôležitú komunikačnú funkciu. Tu sa preberali rôzne novinky a klebety zo širokého okolia.

Ten, kto mal studňu ďalej od domu, nosil si ju domov na váhach – cez plecia poza väzy si položil guľatú tyč s priemerom asi päť centimetrov, pričom dĺžka tyče mala presahovať cez plecia. Na konci tyče viseli reťaze, na ktoré sa pripínali vedrá. Keďže sa pri nosení vody ľudia riadne zapotili, rozhodne sa ňou neplytvalo.

Úcta k vode bez akejkoľvek environmentálnej výchovy bola prirodzenou súčasťou psychológie človeka od narodenia až po hrob. Znečistenie prameňa alebo toku sa považovalo za ťažký hriech.

Situácia sa zmenila koncom 20. storočia, keď Slovensko prešlo prudkou fázou spriemyselňovania krajiny a stáročiami osvedčené a prísne dodržiavané pravidlá hovoriace o úcte k vode a jej šetrení spolu s dodržiavaním jej čistoty sa hrubo narušili. Tým sa, samozrejme, narušila aj celková ekologická rovnováha prírody.

Na ilustráciu stačí uviesť jeden bežný príklad. V nových domoch na vidieku v druhej polovici 20. storočia pribudla vymoženosť v podobe splachovacieho záchoda. Často bez povinnosti vlastného septika – ak je obec bez kanalizácie. Tak sa stalo, že vody potokov a riek, v ktorých sa kedysi pláchala bielizeň, v ktorých žili ryby a raky, vody, ktoré poháňali mlynské kolesá, vody, z ktorých bolo možné napiť sa bez toho, aby človek ochorel, sa zmenili na povrchové kanály splaškov.

Pritom najstaršie hygienické normy boli obsiahnuté už v náboženských rituáloch. Spomenúť môžeme Starý zákon, kde sa doslova píše: „Ak bude medzi vami muž nečistý pre nočnú prírodu, nech vyjde von, za tábor, nesmie vkročiť do tábora. V podvečer sa umyje vodou a pri západe slnka smie vkročiť do tábora.“

Pri prácach na poli sa aj telesné potreby vykonávali prevažne vonku Profimedia ...