04.03.2018, 11:01

Sme barbari, ako tí z Talibanu. Historik hovorí otvorene o vzťahu Slovákov k pamiatkam

Z čoho vychádza naša neúcta k domácim pamiatkam, keď v zahraničí pamätihodnosti obdivujeme?

Sme barbari, ako tí z Talibanu. Historik hovorí otvorene o vzťahu Slovákov k pamiatkam
Zdroj: Milan Krupčík

Na Slovensku v minulosti zmizlo množstvo vzácnych pamiatok, niekde sa búrali celé ulice. Lenže súčasný stav je rovnako zlý, za pár rokov dokázali Slováci zničiť toľko, čo za vojny. Historik umenia JOZEF LENHART (67) hovorí, že hazardujeme. Prečo sa správame k pamiatkam ako barbari? Prečo je rovnako barbarský aj štát? Z čoho vychádza naša neúcta k domácim pamiatkam, keď v zahraničí pamätihodnosti obdivujeme?

Zdroj: Téma

V akom stave sú slovenské pamiatky, ako sa k nim správame?

Z pohľadu pamiatkových inštitúcií a ministerstva kultúry je určite všetko v najlepšom poriadku, ale pravda je iná. To, čo sa deje s pamiatkovým fondom na Slovensku, nie je iba ochrana, ale predovšetkým hazard. Od roku 1992, keď došlo k ich reštitúciám, „zahynulo" takmer 37 percent nehnuteľných pamiatok. Viac ako tretina objektov nenávratne zanikla, zmenila sa na ruiny. To nemá v dejinách civilizovaného sveta obdobu. Dá sa to hádam porovnať iba s Talibanom, ktorý pamiatky cielene likvidoval. Ani druhá svetová vojna nespôsobila také škody, k akým došlo po roku 1992.

Prečo to tak je?

Pretože sme dokázali vytvoriť také podmienky a kultúrny odkaz predkov nám veľa nehovorí, nevieme sa s pamiatkami identifikovať. Znie to absurdne, ale pamiatku sme si stotožnili s triednym nepriateľom, čo platí tak pre zemepanské sídlo, ako aj pre kostoly. Začalo sa to rokom 1918, keď väčšina maďarskej šľachty odišla zo Slovenska, pretože nechcela prijať československú štátnosť. Majetky, čo mali na našom území, predali alebo darovali cirkvi a Československo opustili. Ich majetky spravidla pamiatkovej hodnoty nadobudli ľudia, ktorí k nim nemali žiaden vzťah.

Prečo nemali vzťah k majetku, keď išlo o pamiatky?

Pretože neboli jeho genealogickými dedičmi, nebol to pre nich rodový majetok. Pre generácie šľachtických potomkov boli kaštiele prirodzeným domovom, odmalička vyrastali s obrazmi predkov na stenách a vytváral sa vzťah k nehnuteľnosti aj cez rodinné príbehy. Nový vlastník históriu nepotreboval. Navyše, išlo o nenávidenú maďarskú šľachtu a s tým sa bolo treba raz a navždy vyrovnať.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu týždenníka Téma. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si balík GOLD alebo si nechajte týždenník posielať priamo do vašej schránky.

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.