Na Slovensku v minulosti zmizlo množstvo vzácnych pamiatok, niekde sa búrali celé ulice. Lenže súčasný stav je rovnako zlý, za pár rokov dokázali Slováci zničiť toľko, čo za vojny. Historik umenia JOZEF LENHART (67) hovorí, že hazardujeme. Prečo sa správame k pamiatkam ako barbari? Prečo je rovnako barbarský aj štát? Z čoho vychádza naša neúcta k domácim pamiatkam, keď v zahraničí pamätihodnosti obdivujeme?

Téma

​V akom stave sú slovenské pamiatky, ako sa k nim správame?

Z pohľadu pamiatkových inštitúcií a ministerstva kultúry je určite všetko v najlepšom poriadku, ale pravda je iná. To, čo sa deje s pamiatkovým fondom na Slovensku, nie je iba ochrana, ale predovšetkým hazard. Od roku 1992, keď došlo k ich reštitúciám, „zahynulo" takmer 37 percent nehnuteľných pamiatok. Viac ako tretina objektov nenávratne zanikla, zmenila sa na ruiny. To nemá v dejinách civilizovaného sveta obdobu. Dá sa to hádam porovnať iba s Talibanom, ktorý pamiatky cielene likvidoval. Ani druhá svetová vojna nespôsobila také škody, k akým došlo po roku 1992.

Prečo to tak je?

Pretože sme dokázali vytvoriť také podmienky a kultúrny odkaz predkov nám veľa nehovorí, nevieme sa s pamiatkami identifikovať. Znie to absurdne, ale pamiatku sme si stotožnili s triednym nepriateľom, čo platí tak pre zemepanské sídlo, ako aj pre kostoly. Začalo sa to rokom 1918, keď väčšina maďarskej šľachty odišla zo Slovenska, pretože nechcela prijať československú štátnosť. Majetky, čo mali na našom území, predali alebo darovali cirkvi a Československo opustili. Ich majetky spravidla pamiatkovej hodnoty nadobudli ľudia, ktorí k nim nemali žiaden vzťah.

Prečo nemali vzťah k majetku, keď išlo o pamiatky?

Pretože neboli jeho genealogickými dedičmi, nebol to pre nich rodový majetok. Pre generácie šľachtických potomkov boli kaštiele prirodzeným domovom, odmalička vyrastali s obrazmi predkov na stenách a vytváral sa vzťah k nehnuteľnosti aj cez rodinné príbehy. Nový vlastník históriu nepotreboval. Navyše, išlo o nenávidenú maďarskú šľachtu a s tým sa bolo treba raz a navždy vyrovnať.

Historická hodnota im nič nehovorila?

Nič. O devastáciu pamiatok sa pričinil aj pospolitý ľud a módne trendy. Po vzniku Československa sa s pamiatkami diali hrozné veci. Nenávisť Slovákov voči maďarskej šľachte šla tak ďaleko, že objekty sa drancovali a ničilo sa aj to, čo sa nemuselo. Noví vlastníci nemali k objektu rešpekt, tak ho mohli bez výčitiek svedomia prestavovať aj napriek výhradám vtedajšieho pamiatkového orgánu a prerobiť ho napríklad na výnosnú pálenicu.

​To sa hneď po odchode šľachty pustili Slováci do pamiatok?

Aj skôr a drancovalo sa tiež v kaštieľoch, kde majitelia zostali. Na Hornej Nitre sa traduje, že sa kradli aj plachty spod zomierajúcej grófky. Z kaštieľov sa vyhadzovali obrazy, bral sa nábytok, koberce a pri rabovaní sa nehľadí, či to potrebujem, alebo nie. Dav má pravdu a ničí, lebo mu to prináša pocit uspokojenia.

Mnohé kaštiele získali nešľachtici, prestavali ich podľa svojich potrieb, čím ich znehodnotili, ale po roku 1948 aj tak o ne prišli?

Áno, štát im majetky zobral, zoštátnil a ďalších štyridsať rokov im kaštiele nepatrili. Opäť do hry nastúpila spodina a drancovala. Medzitým stihli vyrásť v rodinách majiteľov, ktorým kaštiele zobrali, dve generácie detí, ktoré k nim už nemali absolútne žiadny vzťah. Iba pocit nenávisti za zhabaný majetok. Zdedili po rodičoch traumu, ale tí im už nepovedali, že historický objekt s pamiatkovými hodnotami zničili. Keď po roku 1992 nastala možnosť zhabané majetky reštituovať, potomkovia niekdajších vlastníkov prejavili o navrátenie záujem. Zvlášť tých s pamiatkovými hodnotami, pretože v nich videli možnosť ďalšieho zhodnotenia predajom.

Nemali záujem o ich obnovu a zachovanie?

My sme národ, ktorý potrebuje peniaze. Predaj zachovaného pamiatkového objektu, aj keď nebol najvhodnejšie bývalým režimom využívaný, ponúkal jedinečnú možnosť, ako čo najrýchlejšie zbohatnúť. A tak sa otvoril realitný trh s pamiatkami a jeho dôsledky sú alarmujúce.

Podarilo sa im ich predať?

Niektoré áno. Tie najbonitnejšie prešli dokonca aj niekoľkými predajmi, ale žiadny nový vlastník neprejavil o ich obnovu záujem. A ak, tak za podmienky, že to urobí prostredníctvom eurofondov, alebo mu náklady zatiahne štát. Opakovaným predajom sa pamiatky nehorázne predražili a označenie národná kultúrna pamiatka sa dostalo do polohy kapitálu, čo sa tiež premietlo do ceny týchto nehnuteľností. Až sa stali nepredajné.

...