Prečo nám však v dospelosti častejšie než sťahovanie do cudzieho mesta alebo zrada kamaráta vyvstane v mysli nenávidená koža na horúcom kakau alebo prísna učiteľka v škôlke, ktorá nás nútila jesť špenát? Aké závažné sú tieto drobné ublíženia a prečo im naša myseľ prikladá takú dôležitosť? „Nie je dôležité, čo všetko sa nám v minulosti prihodilo, ale ako sa s tým dokážeme vyrovnať,“ hovorí psychoterapeut, kouč a mediátor PhDr. IVAN SKALÍK, PhD. (53).

​Čím to je, že také banality ako neobľúbené jedlá, ktoré nás nútili jesť v škôlke, alebo nejaké malé krivdy od blízkych v nás nechávajú také hlboké stopy a vybavujú sa nám v dospelosti častejšie ako podstatnejšie životné okamihy?
Pretože tieto zážitky sú omnoho viac zakódované a sú spojené s emóciami. Nesúvisia len so samotným okamihom, ale s tým, ako ich emočne preciťujeme. A tiež sa oveľa viac vybavujú ľuďom, ktorí v priebehu života niekedy tak trochu stratia sebadôveru, radosť.

Pevnú pôdu pod nohami?
Presne tak. Tým sa tieto „minitraumy“ vybavujú oveľa častejšie. Potom to, samozrejme, súvisí s tým, že najviac sa v priebehu nášho života učíme sociálnym učením. V škole sa naučíme základné zručnosti, čítať, počítať a tak ďalej, ale sociálne zručnosti sú najviac zakódované v rodine. Ja sa zaoberám psychoterapiou, ale pôsobím aj vo firmách, a tie ma dnes platia za to, že pomáham ľuďom hľadať inšpiráciu na ceste k životnej spokojnosti. Pred pätnástimi rokmi niečo také nebolo možné. Vtedy išlo len o výkonnosť. Až v poslednom čase firmám došlo, že ľudia, ktorí sú spokojní, sú aj výkonní. V úvode mojich workshopov sa ľudí pýtam, ako vnímajú súčasnosť. Čo si myslíte, ako väčšinou odpovedajú?

Myslím, že vnímajú tlak na výkon, na úspech a všeobecnú uponáhľanosť.
Áno, uponáhľaná, výkonná, konzumná, ľudia vymenujú iks negatívnych konotácií a iba potom si uvedomia, že súčasnosť je tiež slobodná a poskytuje plno možností. Až v druhom rade. Nejaký čas som žil v Amerike, mám skúsenosť s rôznymi kultúrami a u nás sme naozaj oveľa viac zameraní na sledovanie toho, čo je negatívne. Odohráva sa to aj v rámci rodinných tradícií, kde si – obzvlášť tí, čo nemajú pevnú pôdu pod nohami – odovzdávajú hlavne negatívne zážitky.

Nie je to aj tak, že tieto drobnosti sú určité zástupné problémy pre tie zásadné veci, o ktorých sa nám napríklad nechce hovoriť?
Alebo ich nedokážeme či nevieme pomenovať. Pre deti je veľmi dôležité, aby boli pozitívne podporované. Sme zvyknutí robiť to automaticky u detí do šiestich rokov, tam sa snažíme. Lenže ony potom vstúpia do nejakého systému škôlky, kde to je iné, kde funguje poriadok, systém trestov. To sa deťom nepáči, preto sa zážitky odtiaľ zarývajú tak hlboko. Ja si tiež dodnes spomeniem na pani učiteľku v škôlke, ktorá ma núti jesť hnedú omáčku. Ale asi som bol už v tom čase rebel, takže som to vyriešil tak, že som ju ovracal, a odvtedy mi dali pokoj. Každý z nás má nejakú takú spomienku, ale mňa zaujíma hlavne prístup k nej. Dôležité je, ako negatívne zážitky spracúvame. Ja sám som v minulosti často vychádzal z abreaktívnej psychoterapie (abreakciou označujeme odreagovanie, ...