Len čo americké experimenty ukázali, že konkrétny náter na stene zadržiavacej väzby dokáže upokojiť väzňa, začal sa vplyv farieb na človeka skúmať podrobnejšie. Hoci palety odtieňov nepôsobia na každého rovnako, farby preukázateľne ovplyvňujú naše správanie, rozhodovanie, nálady aj nákupy. A zrejme aj zdravotný stav.

​Keď začali naši prapredkovia z rodu homo erectus pred viac ako miliónom rokov migrovať, ťažili v boji o prežitie z jednej nespornej výhody. Videli farebne. Pohybujúcu sa korisť tak lokalizovali vďaka farebným rozdielom na pozadí stepi.

Ľudia a opice vidia inak

Hoci sa to nezdá, medzi cicavcami je schopnosť „celofarebného“ videnia výnimočná. Okrem príslušníkov rodu homo ju majú už len ďalšie úzkonosé opice (šimpanzy, gorily, orangutany, gibony, paviány...), väčšina ploskonosých opíc (kosmáče, tamaríny, vrešťany, chápany...) a niektoré vačkovce. Dôvodom je odlišná štruktúra očnej sietnice, odkiaľ sa zrakovým nervom prenášajú informácie do mozgu. Všeobecne je sietnica zložená z dvoch typov svetlocitlivých buniek – tyčinky sa starajú o videnie v tlmenom svetle (v tme), čapíky registrujú farby.

A zatiaľ čo sietnice ľudí a opíc obsahujú tri typy čapíkov, ktoré registrujú všetky tri základné farby viditeľného spektra (červenú, modrú a zelenú) a ich odtiene, drvivá väčšina ostatných cicavcov má síce viac tyčiniek (vidia tak lepšie v tme), ale čapíky len dva a farby tak vidia iba obmedzene a trochu rozmazane (ako farboslepý človek). Napríklad pes nedokáže rozoznať červenú farbu od zelenej a žltej. Nočné zvieratá (ježko, ale aj králik alebo škrečok) potom farby takmer nerozlišujú a vidia vlastne čiernobielo. Prečo je to tak, keď dávny prapredok všetkých stavovcov mal čapíky dokonca štyri (okrem troch základných farieb vnímal aj „neviditeľné“ ultrafialové žiarenie), čo sa dodnes zachovalo pri väčšine rýb, plazov a vtákov? Podľa zoológov ide o výsledok niekdajšej súťaže cicavcov s dinosaurami. Cicavce v období pred 180 až 66 miliónmi rokov nemohli dominancii dinosaurov konkurovať a tak si zvykli na život v podzemí a v noci. Schopnosť farebného videnia teda stratili, stačilo im to čiernobiele, potrebovali ale zároveň vidieť v tme. A prečo teda človek a jeho opičí príbuzní vidia farebne? Pretože zatiaľ čo väčšina ostatných cicavcov je potomkami pôvodných nočných druhov, prvé primáty sa objavili až pred 60 miliónmi rokov, teda po ére dinosaurov. A pretože žili na stromoch a živili sa ich listami a plodmi, evolúcia im „darovala“ nový čapík citlivý na zelenú farbu. Vďaka nemu ľahšie nachádzali plody na pozadí zelených listov, prípadne dokázali rozlíšiť čerstvé listy od starých a zrelé ovocie od skazeného. Ale pretože v prírode je vždy niečo za niečo, farebné videnie a ostrý „denný“ zrak bol u nich (aj u nás) vykúpený napríklad oveľa horším čuchom. Existujú však aj tzv. štvorčapíkoví ľudia, ktorých má byť údajne v populácii okolo 4 percent (hoci štvrtý čapík je v ich prípade iný než napríklad pri vtákoch, ktorým pomáha pri videní ultrafialového žiarenia). V každom prípade, zatiaľ čo bežný človek s tromi typmi na farbu citlivých čapíkov v oku dokáže rozpoznať zhruba 160 farieb a milión farebných odtieňov, ľudia s čapíkom navyše sú schopní registrovať až 100 miliónov odtieňov. „A 90 percent z nich sú ženy. Väčšinou ide o maliarky,“ hovorí profesor estetiky Vlastimil Zuska. Sám ako bývalý kolorista v 70. rokoch konzultoval miešané farebné odtiene v podniku Farby a laky radšej s kolegyňami. Prehadzoval vzorky a pýtal sa ich, ktoré sú podľa nich sýtejšie alebo svetlejšie. Mimochodom – aj tradičné rozdelenie farieb na „dievčenské“ (ružová) a „chlapčenské“ (modrá) má základ u našich prapredkov. Ženy, ktoré sa starali o zber plodov a ovocia, museli byť citlivejšie na odtiene červenej (farba zrelých a čerstvých plodov). A pre mužov zasa modrá farba oblohy signalizovala pekné počasie (a tým dobré vyhliadky na lov), prípadne zdroj čistej vody. Farby majú však v prírode aj ďalšie funkcie. Va...