Pre potreby tohto rozhovoru má krycie meno Patrik (36). Kto sú ostreľovači? Sú ako tí z akčných filmov, ktorí si po zabití nepriateľa robia zárezy do pažby? Prekáža elitným vojakom, keď ich prirovnávajú k Rambovi? Ako je možné, že dokážu aj týždne autonómne prežiť v každom teréne? A ako sa snajper cíti, keď má zneškodniť nepriateľa?

​Zvyknú sa vás pýtať, koľko ľudí ste odstrelili?
Áno, a vždy odpoviem, že sa to nehovorí.

Ide vám na nervy, keď sa vás na to pýtajú?
Ide. Lebo ani moja manželka nevie, či áno, či nie.

Prečo?
Mnohé detaily našej práce sú tabu. Keby som doma hovoril o detailoch a potom by sme si išli na týždeň iba cvične zastrieľať v rámci výcviku napríklad na Záhorie, manželky by už neverili, že sme naozaj na Záhorí. Keď nie sme doma a nevidia nás sedieť v kresle, prirodzene sa boja. Preto sa o tých veciach nehovorí, nemôžem doma povedať, že práve sme boli v situácii, kde to bolo o chlp.

Ostreľovači sú tí, ktorých vysadia z lietadla, z vrtuľníka, bežia niekde lesom, nájdu si pozíciu a odtiaľ strieľajú?
Sú rôzne misie, ale 99 percent našej práce je niečo, čo by laik nazval úmornou nudou – sledovanie. Je to namáhavé, sme spotení, smädní, smradľaví, v niektorých fázach nemôžeme urobiť potrebu, lebo sa hodiny nesmieme pohnúť.

Keby ste opísali príklad takej akcie...
Vrtuľník klesne k zemi, vyskočíme dolu a schováme sa do lesa. Sú, samozrejme, romantické predstavy, že nás vysadia blízko objektu, že sa po lane spustíme dole, v budove sa schováme a potom strieľame, ale nič z toho neplatí. Aj keby prišlo k streľbe, stalo by sa to po dlhom čase plánovania, príprav a množstva námahy. Pre laika by naozaj bolo nudné sledovať našu akciu. Predstavte si, že ideme celú noc lesom, kde sa nič nedeje, máme na sebe priemerne 40 kilogramov výstroja, prídeme na miesto, nájdeme si pozíciu, ale počas celej operácie nemusím vystreliť ani raz, lebo napríklad robím oči a uši pre iných.

Čo to znamená, že robíte oči pre iných?
Robíme prieskum pre chalanov, ktorí prídu neskôr, alebo ak už na mieste sú, prichádzame ako ich ochrana. Typy operácií sú rôzne, relatívne málo je tých „filmových“, že snajper si vystriehne nejakého dôležitého človeka a z diaľky zlikviduje.

Prečo je toho málo?
Lebo pre nás je ten dôležitý človek zdrojom informácií, je lepšie ho chytiť ako odstrániť.

Takže vy môžete byť niečo aj ako dron, že z diaľky sledujete a informujete ostatných?
Áno, len dron nevidí do okien, ja áno, dron nevidí do lesa, ja áno. A keď dron klesne nižšie, počujete a vidíte ho, mňa nie.

Ste zamaskovaní, v tráve, v snehu, v skalách, v budove. Viete sa zamaskovať tak, že pár metrov okolo vás prejdú iní vojaci a nezbadajú vás?
To je ideálne a stáva sa aj počas cvičení, keď vedia, že ostreľovači tam sú, ale nenájdu nás. Myseľ človeka nie je nastavená na to, aby sa pozeral na zem, či tam nie je schovaný živý človek, ktorý striehne. Keď sa dobre zamaskujem, ani vám nenapadne, že som pár metrov od vás.

Čiže vy sa musíte naučiť byť aj hodiny nehybný, nehlučný?
To je bežná súčasť našej práce, ale potom je zaujímavé, ak sa niečo pokazí a ostreľovač musí utiecť. Po tých hodinách nehýbania sú úplne stuhnuté svaly, takže sa človek rozbehne, ale aj niekoľkokrát spadne, kým sa mu rozprúdi krv a môže bežať normálne.

Ako dlho vydržíte na jednom mieste úplne bez pohnutia zamaskovaný tak, že vás nenájdu?
Aj pol dňa.

Vtedy nemôžete jesť, piť, odskočiť si?
Záleží na pozícii. Najesť sa viem, ak mám stravu vo forme kaše v tube. Určite nerozložíme oheň a neurobíme si gulášik, lebo všetko vidieť. Káva zrána? Rád by som si dal, ale kávu cítiť. Niektoré jedlá viem ucítiť aj na kilometre.

Ktoré?
Cibuľa je istota. A v podstate hocijaké teplé jedlo je aromatické, ak vietor fúka smerom k nepriateľovi, ucíti ho. Nepriateľa môžem identifikovať aj tak, že si stovky metrov od...