Úspešný slovenský spisovateľ PhDr. JOZEF KARIKA (38) vytvoril príbeh, ktorý teraz sfilmovali pre televíziu Joj ako minisériu a v druhej polovici januára bude mať premiéru v kinách aj film Trhlina. K miestam, kde sa Trhlina odohráva, dnes chodia turisti, píšu o nich blogy, natáčajú si videá, diskutujú o nich. Ako sa cíti spisovateľ, ktorý vytvorí niečo ako slovenskú lochnessku? Ako mu Trhlina zmenila život?

Téma

​Keď píšete knihu, viete vopred, čo sa v príbehu stane, viete, ako dopadne?
Niektoré knihy mám dopredu premyslené, napríklad pri Čiernom roku, čo je rozsahovo najväčší slovenský román za 50 rokov, som mal dopredu premyslenú štruktúru. Pri 700-stranovom románe Na smrť som mal tiež štruktúru v bodoch. Ale sú aj knihy, ktoré píšem úplne spontánne, mám jeden obraz a improvizujem – to sú napríklad knihy Tma, tiež aktuálna kniha Priepasť.

Pri písaní sa sám necháte prekvapiť, ako to dopadne?
Pri Priepasti som nevedel vôbec nič, mal som iba obraz, že niekto stojí na skalnej plošine nad priepasťou, pozerá sa do hlbiny a tá ho láka skočiť.

Všetko okolo bolo zlé, ale v tej hlbine bolo východisko, lákala ho?
Niečo ho do hlbiny ťahalo. Nevedel som, kto to je, prečo tam je, netušil som, ako sa príbeh skončí. Písanie je podobné hudbe, že môžete dopredu komponovať symfóniu, ale môžete tiež improvizovať ako v džeze. Mňa baví striedanie.

Pri Trhline ste mali základný príbeh dopredu daný...
Základ áno, ale do veľkej miery je príbeh beletristicky dotvorený. O miznutí ľudí v oblasti Tríbeča mi porozprával jeden pán, podľa ktorého ide o skutočnosť, ale jeho rozprávanie bolo len jadrom, okolo ktorého som vytvoril príbeh. Aj v knihe píšem, že ide o autorsky dotvorený text, nie je to prepis toho, čo porozprával.

Nikdy ste nepovedali, kto vám príbeh o miznutí ľudí porozprával. Kto to bol?
Človek v stredných rokoch z okolia Žiliny. Nezvyknem o ňom hovoriť a ani neviem, či by to on chcel. Často chodil do okolia Tríbeča a mal záujem, aby som o záhadnom miznutí ľudí napísal knihu, hoci ja som trochu skeptický.

Neveríte, že tam mizli ľudia?
Neviem zaručiť, že tam nikdy nikto nezmizol, ale myslím si, že legenda o miznutí ľudí je do istej miery mystifikácia. Už v 90. rokoch, keď človek s prezývkou Howadoor napísal prvý článok o miznutí ľudí, veľa vecí nesedelo. Po Trhline niektorí ľudia skúšali overovať fakty, niektoré sedia a iné nie.

Vy ste s človekom, ktorý vám príbeh porozprával, ešte potom niekedy boli?
Nie, nikdy sme sa už nekontaktovali. On jednoducho prišiel, rozpovedal mi, čo sa v okolí Tríbeča dialo, a hovoril, že podľa neho by to mohla byť zaujímavá kniha. Pre mňa nešlo o dvakrát príjemný zážitok a jeho rozprávanie mi najskôr pripadalo strelené, no príbeh sa mi strašne páčil.

Preto zvyknete hovoriť, že neviete, kde sa končí realita a kde sa začína fikcia, lebo ste skeptický?
Jasné, že viem, čo som v románe dotvoril, ale neviem, kde je realita v jadre príbehu. Pre mňa nie je najzaujímavejšia ani tak legenda o miznutí ľudí, ale to, že sa okolo Tríbeča točí veľa bizarností naviazaných na pohorie. Ako keby generovalo nejakú odchýlku, zvláštnosť. Aj úspech knihy Trhlina do toho pasuje, lebo podobných strašidelných historiek je veľ...