Čo je to klimatický žiaľ a aké môže mať podoby?

Začnem tým, že environmentálny žiaľ či smútok je pomerne nešťastný termín. Označuje totiž širokú škálu našich emocionálnych reakcií na ničenie prírody a pritom naznačuje, že ide o smútok. Niektorí z nás však reagujú na miznúcu prírodu skôr hnevom, úzkosťou, strachom. Škála našich pocitových reakcií je oveľa širšia – od naštvania sa až po silné úzkosti.

Archív HN

​Kedy sa termín „ klimatický žiaľ“ začal vo svete skloňovať?

Už na začiatku deväťdesiatych rokov. Začali ho používať najmä biológovia a niektorí klimatológovia. Videli vplyv ľudskej činnosti na niektoré ekosystémy a bol to pre nich taký šok, že začali pozorovať svoje emocionálne reakcie na tieto skutočnosti. Termín klimatickej úzkosti výrazne nachádza uplatnenie po roku 2015. Pochopili sme, že človek skutočne môže ohrozovať prežitie civilizácie a celej prírody, ako ju poznáme dnes, a môže cítiť veľkú škálu emócií. Už sa netýka len biológov a environmentalistov. Aj psychológovia s ním začínajú pracovať ako s novým javom.

A ako ste sa k envirožiaľu dostali vy?

Tematika ma oslovila zhruba pred štyrmi rokmi. Rozšíril som si vedomosti o tom, čo sa so životným prostredím deje a ovplyvnilo ma aj stretnutie s kolegyňou Zdenkou Voštovou, ktorá túto tému rieši tiež.

Keďže k devastácii prírody prispievame všetci, mali by sme tým naštvaním asi trpieť všetci, ale nie je to tak. Prečo?

To je pomerne jednoduché. Po prvé, v každej spoločnosti existuje menšina ľudí, pre ktorých príroda nemá žiadnu hodnotu. V Českej republike, a Slovensko na tom bude veľmi podobne, je zhruba 20 – 25 percent ľudí, ktorým je príroda úplne ľahostajná. Tí sa kvôli jej poškodzovaniu

či miznutiu trápiť nebudú. Navyše, keď je niečoho priveľa a my to nevieme riešiť emocionálne, tak sa od takého problému často odpojíme, poprieme ho alebo si ho zracionalizujeme. Aby sme sa ochránili.

Klimatická zmena a klimatická úzkosť, aspoň tak to vnímam, je témou ľudí, ktorí dostali nálepku bratislavská kaviareň. Slniečkari. Je to podobné aj v Česku?

Tie termíny tu máme tiež (úsmev), vyjadrujú hlbší spoločenský rozkol, s ktorým by bolo dobré pracovať a byť si vedomí, že ak dopustíme, aby zásadné environmentálne otázky štiepili spoločnosť, rezignujeme na to, aby sme oslovovali aj tých, ktorí používajú termín „slniečkari“​ a bude to veľká škoda. Lebo sa týka celej spoločnosti. Napríklad na južnej Morave už je možné argumentovať každodenným životom, už je to viditeľná vec. Bolo by teda dobré, keby sme z toho vynechali kultúrnu vojnu a vnímali to ako tému, ktorá bude rozhodovať o tom, ako sa nám všetkým bude o dvadsať rokov žiť, či to bude dobré bytie alebo zlé. Naozaj všetkým, nielen mestským ľuďom kaviarenským v Prahe, Brne alebo v Bratislave. Zároveň si myslím, že pred pätnástimi rokmi boli klimatické zmeny veľmi abstraktné. Klimatológovia mali modely, hovorilo sa, ale žiadne zmeny sme nevideli alebo sme aj videli, ale nie v tej časti sveta, v ktorej žijeme. Už sa to mení, už ich vidíme a ľudia sa tak stávajú „osloviteľnejšími“. Z výskumov môjho kolegu vyplýva o českej spoločnosti taká jedna zvláštnosť.

Aká?

Česi väčšinovo veria, že klimatická zmena je reálna a zároveň si uchovávajú nádej, že jej vplyv bude významný pre svet, o niečo menej významný pre Európu a ešte menej významný pre Česko a miesto, na ktorom žijú,...