1. januára 1990 vyhlásil prezident ČSFR Václav Havel najväčšiu amnestiu v histórii Československa. Ako si na tie časy spomínate?
V tom čase som bol šéfom úradu vyšetrovania, takže si na to veľmi dobre spomínam. Vďaka amnestii bolo pustených na slobodu zhruba 23-tisíc odsúdených. Je to veľmi veľa ľudí, keď si vezmete, že v tom čase bolo v našich väzniciach dokopy 31-tisíc odsúdených. A hoci sa z amnestie vylučovali hrdelné zločiny, teda vraždy, viaceré prípady mohli byť individuálne posúdené. Taktiež sa mnohým odsúdeným skrátili tresty, niektorým o tretinu či až polovicu. Mimochodom, často sa v súvislosti so zmenou režimu spomína Havlova amnestia, ale málokto vie, že jej predchádzala amnestia posledného komunistického prezidenta Gustáva Husáka.

​Tá sa udiala kedy a koho sa týkala?
Havlova amnestia mala byť reakciou na ustanovenia predchádzajúceho režimu, kde existovali takzvané prvohlavové, respektíve politické trestné činy. Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných upozornil ešte koncom novembra 1989 úradujúceho prezidenta Gustáva Husáka, že v našich väzniciach je množstvo odsúdených a stíhaných práve za politické trestné činy, a vyzval ho, aby s tým niečo robil. Husák teda 8. decembra vyhlásil amnestiu, ktorá sa týkala tých, ktorí boli buď odsúdení, alebo stíhaní za politické trestné činy.

Koľko ľudí bolo oslobodených?
Mohlo to byť okolo päťdesiat politických väzňov zo všetkých väzníc v celom Československu. Plus proti niekoľkým ďalším obvineným bolo zastavené stíhanie.

Len tak málo?
Viete, tých politických väzňov v skutočnosti ani nebolo až tak veľa. V prvej hlave komunistického trestného zákona boli trestné činy ako podvracanie republiky, poburovanie, poškodzovanie štátu socialistickej sústavy a podobne. Ale bol tam aj trestný čin opustenia republiky, za ktorý však boli stíhaní a odsúdení aj ľudia v neprítomnosti. Reálne si teda trest neodpykávali, keďže už boli za hranicami krajiny.

Takže obrovská Havlova amnestia sa už politických väzňov veľmi nedotkla?
Dopátrať sa k presným údajom je dosť problematické. Ale hovorilo sa, že v čase, keď prebehla Havlova amnestia, už neboli vo väzniciach žiadni politickí väzni.

Fedor Gál v knihe Z prvej ruky hovorí, že priebeh amnestie sledoval so značnými rozpakmi. „Desaťtisíce amnestovaných opúšťali brány väzníc bez lekárskej prehliadky, bez pohovorov, bez dostatočného množstva peňazí, bez akéhosi resocializačného pristátia.“ Prečo na to nemysleli predtým?
Havlova amnestia bola skutočne veľkorysá a ťažko povedať, čo ho k tomu viedlo. Presné dôvody nepoznáme, pretože on sa k tomu už neskôr nechcel veľmi vyjadrovať. Ale v jednom rozhovore vyhlásil, že „bolo treba dať jasne najavo, že sa zásadne menia pomery a chceme sa rozísť so všetkým poklesnutým, čím sa vyznačovala komunistická justícia“. V rovnakom rozhovore pripustil, že amnestia nebola spoločnosti dostatočne vysvetlená. Ja by som k jeho výroku o nedostatočne vysvetlenej amnestii pridal, že nebola ani dostatočne pripravená. A to z troch dôvodov.

Ktorých presne?
Po prvé, nebola pripravená zo strany štátu, tým mám na mysli prezidenta a tých, ktorí sa na jej udeľovaní podieľali. Rozhodnutie o amnestii je veľmi dôležitý a zásadný inštitút, v tomto prípade však chýbala dôkladná analýza, koho konkrétne by sa mala dotknúť, kto má byť omilostený ú...