Keď v Paríži postavili Eiffelovu vežu, prvé reakcie boli, že je to tragická pouličná lampa, zneuctenie Paríža, pochmúrny továrenský komín. Dnes je symbolom mesta, ktorý navštevujú milióny ľudí. Je to dobrá architektúra?
Je. Silné umelecké diela boli a sú často radikálne, verejnosť ich najprv odmietala no nakoniec sa ukázali ako skvelé. Už z podstaty vizionárskych projektov je jasné, že im ľudia nerozumejú a ich reakcie sú negatívne, kritické, a až po čase sa môže ukázať, že to bolo správne riešenie. Inokedy sa ukáže že nebolo, a s tým čo vzniklo, treba pracovať ďalej, upraviť, zlepšiť či zbúrať.

​Radikálne novinky teda vnímali ľudia negatívne vždy a vždy to tak aj bude?
Áno, ale na druhej strane si myslím, že to nie je zlé, lebo keby sme boli vždy len nadšene nekritickí, asi by vzniklo aj veľa problematických diel.

Dnes ešte niekto na eiffelovku frfle?
Myslím si, že nie. Je to určite hodnotná a dobrá architektúra, z technického hľadiska revolučná. Ľudia si vďaka nej otestovali, aká je možnosť stavať do výšky, aké dáva možnosti kovová konštrukcia, Eiffelova veža prekonala hranice, o ktorých si ľudia mysleli, že sa za ne už nedá ísť.

Na Slovensku je kontroverznou napríklad prístavba Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Zaslúži si kritiku?
Myslím si, že je to dobrá architektúra, aj keď má svoje chyby – nie všetko sa urobilo tak, ako sa plánovalo a ani starostlivosť nebola v poriadku. Rozumiem názorom konzervatívnejších ľudí, ktorých taká radikálna nezvyčajná štruktúra vložená do historickej časti pripadá nevhodná; svojou jasnou a jednoduchou hmotou príliš vyčnieva. Na druhej strane koncept národnej galérie je v mnohom demokraticky otvorený verejnosti, architekt namiesto zakrytia historickej budovy aj nádvoria otvoril priestor návštevníkom a pohľadom z nábrežia.

Teraz sa SNG rekonštruuje. Zmení sa?
Verím, že po rekonštrukcii ľudia viac pochopia kvalitu, ktorú architekt Vladimír Dedeček v 60-tych rokoch v projekte priniesol.

Je to podľa vás architektúra, na ktorú sa raz budú chodiť ľudia pozerať a obdivovať ju?
Obdivovať ju chodia už teraz. Okrem výskumu často spolupracujeme s architektmi, školami, ktoré nás oslovujú, robíme po Slovensku exkurzie a SNG je jedným z ťahákov pre ľudí, ktorí sa zaoberajú dizajnom, umením a architektúrou. A chodia sa pozerať aj ľudia zo zahraničia.

Dodnes ju však mnohí považujú za hrôzu. Prečo?
Určitá časť spoločnosti ju vníma ako hrôzu, veľká časť najmä odbornej verejnosti ju však vníma ako výnimočnú architektúru. V New Yorku vyšla publikácia Eastmodern o architektúre z toho obdobia a medzi inými je tam uvedená aj Slovenská národná galéria a to priamo na titulke. Publikáciu zostavili architekti, budovy fotila rakúska fotografka Hertha Hurnaus.

Keby sme hovorili o slovenskej architektúre všeobecne – je zaujímavá?
Jednoznačne, pre mňa je to najmä architektúra 60-tych a 70-tych rokov; v porovnaní s architektúrou, aká vznikla na západe je odlišná. V tom čase bola veľkorysejšia, a tým je lákavá aj pre západniarov, ktorí na niečo podobné neboli zvyknutí.

Napríklad?
Slovenský rozhlas v Bratislave, múzeum SNP v Banskej Bystrici, most SNP v Bratislave a mnohé ďalšie. Je pravda, že staršou historickou architektúrou sa slovenské mestá nevyrovnajú okolitým metropolám ako Viedeň, Praha, Budapešť, ale myslím si, že na Slovensku je často medzinárodne výnimočná práve architektúra minulého storočia, keď tu vznikli aj niekoľké svetové unikáty.

Spomínali ste Most SNP. Je jediný na svete, ktorý má na pylóne funkčnú reštauráciu. Tým je zaujímavý?
Nielen tým. Pylón mosta napríklad nestojí vo vode, čo je aj dnes nezvyčajné, konštruktéri ukázali nové možnosti. Proti Eiffelovej veži na...