Musím sa vám priznať, že keď som na internete naťukala vaše meno, nabehla mi informácia „zomrel“...
Už ma nič neprekvapí... Na Facebooku, kde som v živote nebol, sa vraj za mňa vydávajú dvaja ľudia. A je možné, že som už aj mŕtvy... (smiech)

​Budete dlho žiť, keď už vás v päťdesiatke pochovali...
Bulvár si napíše, čo chce. Keď im odmietnem rozhovor, o dva dni vyjde o mne článok a dajú k nemu fotky z filmu spred dvadsiatich rokov, kde mám holý zadok. Je mi to však jedno, čo o mne píšu, lebo to nečítam, no ľúto mi je mamy, ktorá sa potom kvôli takýmto „zaručeným“ informáciám trápi.

V kinách beží v súčasnosti film Ostrým nožom, v ktorom stvárňujete hlavnú postavu otca zavraždeného študenta Daniela Tupého. Dotočili ste drámu Amnestie, v ktorej hráte riaditeľa väzníc. Čo vás zamestnáva v súčasnosti?
V Čechách som prijal v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade postavu arogantného bohatého človeka, ktorý má búračku. Skončím na vozíčku a som nahnevaný na celý svet. Súčasne dokončujeme film Casino.sk. Aj tam sa mi ušla negatívnejšia rola. Je to síce vymyslený príbeh, ale je prepojený aj na politiku, riešia sa tam napríklad eurofondy.

Často vás obsadzujú do negatívnych rolí. Neprekáža vám to?
Také postavy mám rád, lebo nikoho z hercov nebaví hrať len dobručkého a večne sa usmievať. Každý z nás, keď sa narodil, bol čistý, preto ma zaujíma, čo sa stalo, že sa dopracoval k tomu, že je taký, aký je. Snažím sa ich poľudštiť, aby ich ľudia pochopili, i keď je to, čo urobia, veľakrát nepochopiteľné.

Ľudia si hercov zvyknú s postavami spájať aj v súkromí, a to je pri tých negatívnych riziko...
Mnohí si myslia, že keď vás vidia každý večer v televízii, že im patríte. Nevedia, že herecká robota je svojím spôsobom o klamaní alebo o vytvorení ilúzie, aby človek uveril, že ja som ten alebo onen. To je potom pre mňa istým spôsobom zadosťučinenie, že som ich dobre oklamal.

V komediálnom seriáli Autoškola hráte alkoholika. Poniektorým divákom sa však tá rola zdá až príliš uletená...
No ale tá uletenosť je v tom, že ide vlastne o grotesku, akúsi chaplinovku. My sa na tom náramne zabávame. Veď tých komediálnych pôvodných seriálov je ako šafranu. A poviem úprimne, pre mňa najväčším nepriateľom filmu je slovenský divák, lebo my sa všeobecne bojíme inakosti.

Ste náročný vo výbere postáv?
Nie. Pre mňa je dôležité, kto tam bude so mnou hrať. Nemienim sa tam stretávať s ľuďmi, s ktorými sa nechcem stretnúť. Vyčkávať na niekoho, kto potom nevie texty. Nezaujíma ma ani príbeh, ani peniaze, ani koľko filmovacích dní tam budem, ale kto tam bude. A ak tam zachytím nejaké meno, s ktorým som už mal nedobré skúsenosti, rovno poviem: prepáčte, ale nie, bez toho, že by som na niekoho útočil. Lebo pre moje zdravie je najdôležitejšie, keď som v pohode. Scenár v zásade nečítam, preto vlastne ani neviem, do čoho idem. Nechám sa však viesť režisérom. Spolieham sa na neho, robím podľa jeho pokynov.

A to naozaj aj funguje?
Funguje. Keď som robil s režisérom Hřebejkom film Kráska v nesnázích, pýtal sa ma, čo poviem na postavu. Hovorím – neviem, však ty mi povieš, čo odo mňa chceš. A fungovalo to. Každý deň som cítil v žalúdku šteklenie, čo ma zasa čaká, a bavilo ma to. Keď som mal voľno a nevedel som, čo mám robiť, navrhol mi, aby som v čase obeda prišiel za nimi na pľac. Zrazu sa zjavila Milka Vášáryová, celá v čiernom, mladý Hrušínský, celý v čiernom, a ja sa pýtam, prečo sú celí v čiernom, čo dnes točia? Honza Hřebejk mi hovorí – však ten pohreb... Až vtedy pochopil, že som scenár naozaj nečítal.

Prijali ste účasť na fil...