Vaši rodičia sa spoznali na štúdiách v Kyjeve. Síce sa vzali, ale vo svojej knihe opisujete, že im úrady nepriali, v odlúčení sa rozviedli a vy ste nakoniec vyrastali bez otca v Bruntále. Aký veľký šok bol odísť za ním v pätnástich do Nigérie?
Dúfam, že to na mojej knihe poznať. Prvé kapitoly sa venujú práve tomu. Snažil som sa to opísať, ako najreálnejšie to išlo. So všetkými pachmi, chuťami, vôňami a mojimi pocitmi. Bol to pre Európana neuveriteľný šok. Na druhej strane som sa na otca nesmierne tešil. Predtým som ho nikdy naživo nevidel. Prvé stretnutie bol naozaj veľmi silný moment.

​Otec vás však vzápätí poslal na nigérijskú vojenskú akadémiu. Ako ste to vnímali?
Zrazilo ma to na kolená. Všadeprítomné šikanovanie, úplne iné podmienky. V tom čase mali všetky školy v Nigérii podobný režim, u nás bol ten kolorit násilia iný len v tom, že učitelia nosili maskáče a kanady. Možno to bolo o trošku tvrdšie, nadriadeným sa dávala voľnejšia ruka, aby kadetov poriadne drvili, aby z nich vyrástli chlapi. Ale tým, ako je človek mladý, má schopnosť sa pomerne rýchlo adaptovať. Proste vám nič iné nezostáva. V tej chvíli som to tak nevnímal, ale v podstate som otcovi za to spätne vďačný. Bola to pre mňa veľká škola. Na to, čo malo prísť o pätnásť rokov neskôr. Bol to do môjho života taký významný vklad, že možno aj kvôli tomu veku som sa pri hodení cez palubu jednoducho musel naučiť plávať. Veľmi mi to potom v živote pomohlo, aj keď to bol asi taký kultúrny šok, že som sa z neho nedal už nikdy dokopy.

Ešte v Česku vám niektorí dávali pocítiť vašu odlišnosť kvôli farbe pleti. Ale toto ste ako mulat museli zažiť v obrátenom garde aj v Nigérii, nie?
Samozrejme, zažíval som úplne to isté, čo tu. Ale to je úplne bežné. Keď sa spýtate akýchkoľvek Afročechov alebo mulatov, ktorí tu nejako fungujú, tak všetci majú rovnaký problém. Sú v situácii, keď sú vo väčšinovej českej spoločnosti vizuálne odlišní, a sú vnímaní trochu inak. Úplne to isté však potom zažívajú v Afrike. Či chcete alebo nie, tlačí vás to do pozície, v ktorej ste vlastne vždy svojím spôsobom osamotený. Jednoducho ste solitér.

Solitér, ktorý netúži niekam zapadnúť, niekam patriť? A čo nájde, keď podobne ako vy začne hľadať svoje korene?
Aby som povedal pravdu, tak som o ten pocit zapadnutia v istom čase veľmi stál, ale nakoniec som to vzdal. V dobrom slova zmysle. Zistil som, že človek žije sám za seba. Došlo mi, že toto mi dáva úplne unikátnu perspektívu. Môžem vidieť okolie tak tu, ako aj v Nigérii úplne inou optikou. Človek proste ide svojou vlastnou cestou.

Na internete som sa dočítal, že ste boli po roku 1990 prvý černoch v českej armáde. Ako ste sa k tejto kariére dostali?
Otec mi síce hovoril, že keď som bol pätnásť rokov s mamou, tak teraz budem rovnako dlho v Nigérii. Po nejakých siedmich mesiacoch na akadémii som sa však nakoniec vrátil do Česka. Dorobil som gymnázium, chvíľku podnikal – mal som napríklad krčmu – a nakoniec som v roku 1998 dostal povolávací rozkaz. Základný výcvik som absolvoval v Přáslaviciach...