Rok 2019 je ešte len v polovici a vám už vyšla druhá detektívka. To tak rýchlo píšete?
Začiatkom roka mi vyšla kniha Tiene minulosti, koncom mája Krkavčí súd. To však nie je nová kniha, ide o celkom prvý príbeh, ktorý som písal ešte v čase, keď som bol v aktívnej službe, a vyšiel pred niekoľkými rokmi v malom nakladateľstve Verbis. Teraz sme vydanie prerobili a knihu vydal Ikar, kde mi vyšli aj zvyšné tri knihy.

​Čo ste na knihe prerobili?
Keď som písal prvú knihu, tak som Bratislavu nazval Metropol, ale napokon sme sa s vydavateľstvom dohodli, že normálne mesto priznáme, nemá cenu premenovať U dvoch levov na U dvoch mačiek, keď skrátka tie reálie sú aj tak všetkým známe. Mením však ulice, aby sa obete alebo ich príbuzní nespoznali, keďže príbehy často vychádzajú zo skutočnosti.

Vy ste robili na oddelení vrážd, tam vraj pracoval aj Dominik Dán, ktorého identitu verejnosť nepozná. Poznáte sa?
(Smiech) Tak trocha som tú otázku čakal. Jasné, je to môj kolega z vrážd. Neviem, čím to je, že práve tá naša robota je akosi inšpiratívna... Ale meno neprezradím!

Nestretávate sa s tým, že vaše knihy ľudia prirovnávajú k Dominikovi Dánovi?
Áno, dokonca mi vyčítajú, že ho napodobňujem. Môže to tak pôsobiť, problém je, že obaja píšeme o rovnakej chodbe a rovnakej kancelárii. Navyše sa obaja snažíme byť autentickí v tom, že do charakterov našich hrdinov aj ich kolegov dávame čo najviac reality, teda sú akoby zosobnením tých ľudí, ktorí vtedy na oddelení vrážd pracovali. Ale sú aj ľudia, a tých je, dúfam, väčšina, ktorým to vôbec neprekáža.

Ako ste sa dostali k písaniu?
Máme takú skvelú partiu chlapov, čo chodíme na pivo. Nie všetci sme z polície, patrí do nej aj môj bývalý spolužiak z výšky Michal Němec, ktorý má nakladateľstvo Verbis. Páčili sa mu historky, čo som rozprával pri pive, a stále mi hovoril, nech niečo napíšem. Lenže kým som pracoval, nebol veľmi čas. Aj som chcel, ale bola to bieda. Jeden večer som si sadol, niečo napísal a na druhý deň som to celé prepísal. Nenapredovalo to, takže som to vždy po pár napísaných listoch niekde odložil a nechal tak.

Ale niečo sa zmenilo, keďže dnes už máte na konte štyri knihy...
Raz som narazil na taký objemnejší text, ktorý som napísal asi pol roka predtým. Začal som ho čítať a s prekvapením som zistil, že je vlastne celkom pútavý. Až som sa divil, že som niečo také napísal ja sám. Tak som si povedal, že keď už som do toho investoval toľko času, bolo by dobré to dotiahnuť do konca. Vďaka tomu, že Mišo Němec bol môj kamarát, som mal cestu o dosť ľahšiu a nemusel som rukopis nikde ponúkať.

Detektívka musí mať isté pravidlá, nehovoriac o železnej logike. Vy ste sa to učili sám?
Som samouk, hoci som si prečítal nejaký návod od Stephena Kinga, majstra trilerov, ako písať. Napriek tomu som to všetko robil intuitívne – postupne som zistil, že kapitola sa musí skončiť v prekvapivom momente, aby čitateľ mal chuť pokračovať ďalej. Tempo musí gradovať, príbeh má byť vystupňovaný, chronológia musí sedieť. Mojím problémom je, že nepíšem od začiatku do konca, ale začnem trebárs stredom, jadrom príbehu. Až nakoniec určím poradie kapitol a potom vlastne musím všetko skontrolovať, aby bola zachovaná časová os aj logika.

Ja som v detektívkach veľmi citlivá na logické chyb...