Hovorí sa, že ľudia nemajú radi zmeny a neistotu a že podvedome túžia po poriadku a nejakom systéme. Keď to preženieme, môže byť, paradoxne, príjemnejšia totalita než neistá sloboda?
To je večná téma súbojov rôznych tendencií, ktoré sa v nás stretávajú. My niečo chceme a zároveň sa toho bojíme, alebo, naopak, niečo odmietame a zároveň po tom túžime. Každý potrebuje určitý pocit istoty, čo je základná ľudská potreba. Každé bábätko je fixované na matku, pretože uspokojuje jeho základné potreby a vytvára pocit bezpečia. Na druhej strane vo chvíli, keď je potreba bezpečia naplnená, tak sa okamžite prebúdzajú tendencie ju nejakým spôsobom prebúrať. V Amerike vo Wisconsin Diagnostic Laboratories pred rokmi skúmali tieto javy u opičiek, na ktorých možno tieto princípy krásne demonštrovať. Mláďa po narodení vyžadovalo stopercentnú ochranu a starostlivosť matky, ale postupom času z tohto bezpečia podnikalo exkurzie tvárou v tvár neznámemu. Dali im napríklad do koterca hračku bubeníčka, ktorý bubnoval a robil rámus, čo bolo pre malé opičky obzvlášť strašidelné. Tie mláďatá sa postupne zvedavo odvážili k nemu bližšie, ale vždy to opäť viedlo k nárastu strachu a návratu k matke. V jej bezpečnom náručí sa však zase začala zvyšovať zvedavosť. A medzi týmito dvoma pólmi prebiehajú neustále dlhšie a dlhšie exkurzie.

​A my ľudia to robíme rovnako?
Iste, každý jedinec v mladosti nadobúda väčšie a väčšie odstredivé tendencie, až nakoniec v puberte tú matku a svoje hniezdo opustí a vydá sa do neznámeho sveta.

Ten princíp platí aj u dospelých?
Áno, neustále pendlujeme medzi potrebou objavovať neznáme, čiže medzi zvedavosťou, kreativitou, a na druhej strane potrebou istoty a bezpečia alebo lipnutí na tom, čo už poznáme a čo sa nám osvedčilo. U niektorých tieto oscilácie prebiehajú smerom k rizikovejšiemu správaniu, u iných smerom ku konzervatívnejšiemu. Niečo podobné vidíme aj v politike, kde máte strany, ktoré ponúkajú neustálu zmenu, pokrok a transformácie a potom strany, ktoré, naopak, ponúkajú lipnutie na starých tradičných hodnotách, ako je rodina, doterajší poriadok a presvedčenie, že najväčšie nešťastie spočíva v neschopnosti zotrvať pokojne na mieste.

Čiže tie dva póly sa v živote vlastne vyvažujú?
Medzi týmito dvoma pólmi oscilujeme a to je dobre! Život beží v neustálom napätí medzi rôznymi protikladmi a tieto oscilácie sú generátorom života spoločnosti, života planéty, života prírody a možno života celého vesmíru.

Inými slovami – rozdelená spoločnosť, o ktorej sa toľko hovorí, je vlastne v poriadku? Keby sme mali všetci rovnaký názor, tak je to podozrivé?
Keby sme sa všetci na všetkom naraz zhodli, tak celú spoločnosť umŕtvime a vývoj sa zastaví. Takže aj keď nám to mnohokrát nie je príjemné a aj keď je to zdroj mnohých rôznych porúch a rôznych extrémnych postojov, tak predsa len ten princíp ako taký je asi životodarný.

Studená vojna teda bol ten bubeníček, ktorý desil opičky, potom sme zažili opačný extrém zdanlivej pohody v maminom náručí a teraz už nás zase láka dobrodružstvo?
Asi to bude znieť kacírsky, ale atómové zbrane proste neboli len najväčšou hrozbou pre celú planétu, ale zároveň boli aj najväčším stabilizátorom. Pretože hrozba atómovej vojny bola taká vysoká, že to u hlavných hráčov potlačilo chuť na vojenskú expanziu. Mocnosti, nech si o nich myslíme, čo chceme, nechceli totálne rozbiť planétu. Lenže stabilizačná úloha jadrových zbraní začala zlyhávať vo chvíli, keď hrozilo, že sa k nim dostanú menej zodpovedné subjekty. Fanatickí lokálni lídri nemusia mať vôbec žiadne zábrany. To skutočné nebezpečenstvo nespočívalo v tom, že Amerika a Sovietsky zväz mali jadrové zbrane, ale v tom, že ich môže mať kdejaký islamský terorista. A to je veľmi povážlivé!

Tým si teda vysvetľujete novodobý nástup lokálnych konfliktov?...