Ste patriot z Litvínova, civilným menom Ivan Varga, máte blond vlasy a modré oči. Nečudujete sa, že premýšľam o vašom pôvode?
Nie. Pochádzam z intelektuálne zmiešanej rodiny. Mama je z moravskej veľkostatkárskej rodiny, ktorá bola v 50. rokoch v dôsledku čistiek rozprášená. Môjmu dedkovi zabavili všetky polia a majetky a ako kulaka ho zavreli do väzenia a mama sa ocitla ako vysťahovalec v Blansku, kam bola nasadená do ťažkého priemyslu. Tam sa zoznámila s otcom, ktorý pochádza zo slovensko-maďarského pohraničia, a vtedy tam narukoval. Obaja boli veľmi chudobní, bývali po ubytovniach, a tak využili príležitosti získať byt v severných Čechách v Litvínove, kde vtedy prebiehala veľká bytová výstavba súvisiaca s industrializáciou. Ja som sa narodil už v mosteckej pôrodnici.

​Prečo ten termín „intelektuálne zmiešaná rodina“?
Pretože mama bola vzdelaná dáma a otec jadrný človek, typický horal. Mal zvláštnu životnú filozofiu, ktorá sa však mne veľmi páčila. Používal sedliacky rozum a vystačil si s ním po celý život. Mimochodom, ten jeho nekomplikovaný pohľad na svet by som odporúčal dnešným intelektuálom, možno by konečne trafili na to, čo vlastne hľadajú.

Takže mama dbala na vaše vzdelanie?
Mal som k nej po duševnej stránke asi bližšie. Ona je sčítaná a má vzťah k umeniu. Preto ma odmalička sprevádzalo maľovanie, poézia, gitara... A áno, to ona lipla na tom, aby som mal dobré vzdelanie. Keby bol v tomto smere rozhodoval otec, mohol som sa pokojne vyučiť za zámočníka.

Napriek tomu mal otec na vás veľký vplyv.
Vnímal som ho ako obrovskú autoritu. Bol to veľký silák a zemitá, razantná povaha, ktorá sa s ničím veľmi nebabrala. Ako dieťa som z neho mal skôr strach. Keď sme so starším bratom hnevali, bál som sa, aby mamička nežalovala, pretože otec to riešil rovno vojenským remeňom. Cestu k nemu som si našiel v neskorších rokoch, pretože už od gymnázia som bol taká tulácka povaha, býval som na internáte v Tepliciach, veľa som športoval a s otcom som sa potom zvyčajne víval len cez víkendy. Bol som však rád, že mi naši príliš neorganizovali život.

Vy tiež nemáte ďaleko k tomu, aby ste riešili veci razantne. To je otcovo veno?
Je možné, že vo mne niečo také, čomu sa zvykne hovoriť ohnivá maďarská krv, naozaj je. Keď sa dostanem do vypätej situácie, začnem fungovať intuitívne. Len si myslím, že vplyv na takéto moje rozhodovanie nemal ani tak otec ako skôr spisovateľ Karl May, autor kultových kníh o Vinnetouovi. Už ako desaťročný chlapec som tieto spravodlivé ideály úplne hltal. V mayovkách je jasne formulovaný zloduch a kladný hrdina, a na pozadí tých knižiek sa možno aj u mňa kultivovalo vnímanie sveta. Stále ho vnímam cez hodnoty, ktoré som vtedy prevzal od literárnych postavičiek, hoci tie boli vymyslené.

Ako ste s touto čistou duchovnou aj mentálnou výbavou dokázali prežiť na litvínovskej ulici, ktorú si ja predstavujem ako dosť drsné prostredie?
To máte mylnú predstavu. V čase môjho detstva sa táto oblasť osídľovala mladými rodinami, ktoré mali veľa detí, a teda aj mesto bolo plné detí. V tomto zmysle to mohlo byť trochu pouličné, to áno, pretože vznikali partičky, lenže tie netvorili nebezpečné...