Ako sú telo a duša, alebo hovorme psychika, prepojené? Nie je to trochu alternatívny pohľad?
Áno, znie to trochu ezotericky. Lenže veda postupne dospela k tomu, že myseľ, mozog a ostatné časti nášho tela určitým spôsobom prepojené sú.

​Nejaký konkrétny príklad?
Stačí si spomenúť na to, že sa vám niečo škaredé snívalo. Ráno sa prebudíte a hoci sa s telom vôbec nič nedialo a ležalo na posteli, napriek tomu máme za sebou intenzívny zážitok a sme spotení, búši nám srdce a je nám nepríjemne. Myšlienka sa nejako prejavila na emočnej hladine a zároveň aj na našom tele.

Ako ten proces prebieha?
Napríklad tak, že sa prežitok prejaví v mozgu v podobe nervových impulzov, ktoré následne spustia konkrétnu hormonálnu kaskádu v našom tele tak, ako je to pri strese.

Na to je jednoduchá rada – byť v pohode.
Emócie si tak ľahko rozkázať nedajú. Skúste povedať niekomu, kto má vážnu chorobu: „Buď v pohode, nestresuj sa.“ Asi každý chápe, že veta „Zomrel ti partner, buď v pohode“ nedáva zmysel. Pretože tá emócia prebieha skrátka nezávisle od našej vôle.

Lepšie riešenie je vedieť tie emócie spracovať?
Presne tak. Prvý bod je uvedomiť si, že sa niečo deje: Áno, si v strese, tak si to priznaj. Len robot nemá emócie a ty nie si robot. A pokojne sa to môže stať aj pri šoférovaní – niekto vás agresívne predbehne, bliká na vás, neospravedlní sa a vy začnete pod vplyvom tej emócie konať. A zrazu zistíte, že ste úplne mimo. Až spätne vám dôjde, že ste boli v nejakom afekte. Ak si to uvedomíte včas, emócie vás až tak neovládnu.

Aký je ďalší krok?
Ak sa bavíme o náročných životných situáciách, tak zmysel dáva ťaživé emócie nejako vyjadriť, zdieľať, pohovoriť si s kamarátom, poplakať si, ísť si zatancovať alebo počúvať hudbu. Skrátka nájsť si v ťažkých obdobiach čas tak na smútok, ako aj na radosť. Nie je cieľom emóciu potláčať, ale dostať ju zo seba. Nepoddať sa jej príliš, ale zároveň ju nepotlačiť. Keď prídete o niekoho blízkeho a budete sa snažiť len radovať a nemyslieť na to, tak sa to veľmi pravdepodobne niekde prejaví.

Niekde sa ten tlak nahromadí?
Áno. Keď emóciu nespracujete na úrovni psychiky, tak to začne hnevať na úrovni tela. Toto je už dlho známy fakt.

Inými slovami – nemá cenu hovoriť dieťaťu: „Neboj sa“. Čo teda pomôže?
Ponúknuť pomoc. Povedzte mu: „Skús to zvládnuť, som tu s tebou.“ Poviem vám príklad. Občas beriem ľudí do hôr, som príležitostný horský sprievodca. A tam je to podobné. Ja nemôžem ísť do kopca namiesto neho, neponesiem ho na chrbte. Lepšie je povedať, že tu je to nebezpečné, tu sa bojí každý, zaistíme sa, pomôžeme si, zvládli to už pred nami aj iní. Ísť však musí každý sám, ja môžem byť len sprievodcom. To platí v mnohých životných situáciách.

Strach a zlosť, to je krátkodobý stres, ten nám škodí?
Krátkodobý stres väčšinou neškodí, ten nás, naopak, často nakopne. Až keď ho v sebe držíme dlhodobo, tak začne hnevať. Ale je to tiež otázka intenzity, aj krátkodobý stres, napríklad prudký nával hnevu, môže neúmerne zaťažiť srdce a uškodiť. Veľmi podobne môže fungovať intenzívny záchvat strachu.

Čo nám teda v tele spúšťa emócie alebo myšlienky?
Nervové procesy, tie spúšťajú v tele celú kaskádu chemických látok vrátane hormónov. Citový prežitok ovplyvní rôzne mozgové centrá. Jedným z nich je aj limbický systém, čo je, zjednodušene povedané, centrum emócií. To sa pri ich prežívaní aktivuje.

Dá sa povedať, že emócie dávajú nejaký pokyn do riadiacej jednotky?
Opíšem to na príklade. Idete lesom, úplná pohoda, ticho, len vtáky spievajú. A zrazu vidíte zmiju. To je prastarý nepriateľ človeka, takže automaticky uskočíte. Nie je v tom žiadne logické uvažovanie, nerozmýšľate, či uskočiť alebo nie, to by trvalo veľmi dlho. Podnet ide do mozgového prevodníka, ktorý sa volá talamus a v jeho blízkosti je amygdala, čo je okrem iného aj jedno z dôležitých centier strachu (amygdala je vývojovo prastará časť riadiaceho centra nervovej sústavy, ktorého základnou funkciou je zabezpečiť prežitie; pri ohrození vďaka nej reagujeme rýchlejšie, než je nebezpečenstvo schopný vyhodnotiť rozum, pozn. red.). Amygdala dá telu rovno povel na reakciu. Veľmi podobné je, keď siahnete na horúcu platňu. Cvak, reflex, a ruku odtiahnete. A až potom začnete premýšľať a vyhodnocovať. Nebola to zmija, len odlomený konár. Alebo slepúch.

Takže všetko ide tak, ako má. V čom je teda problém?
Čo sa deje v súčasnosti? Hada sme už dlho nestretli, medveďa tiež nie. Nemusíme bojovať ani pred ničím utekať, takže stresové hormóny sa nemajú ako spracovať. Naše boje sa odohrávajú na porade v kancelárii, ale tam nepreleziete stôl a nedáte pár faciek tomu druhému... Máme „plnú nádrž“, ktorá sa nemá ako spotrebovať. Navyše máme málo času, nestihneme si ísť ani zašportovať. Držíme v sebe niečo, čo bolo určené na pohyb, útok, akciu, a ono to potom robí v tele neporiadok. V tele sa uvoľňujú rôzne látky, hormóny, ktoré zmenia distribúciu energie. Zrýchli sa nám dych, srdcová činnosť, zbystria sa zmysly, svaly sú v pohotovosti, vybudí sa koncentrácia. Keď sa teraz rozprávame, môžeme premýšľať o mnohých veciach. Ale v intenzívnom str...