Desiatky rokov sa potápate. Ako ste s tým začali?
Vždy sa pri tej spomienke smejem, lebo je to trochu klišé – o potápaní som hovoril už ako malý chalan. Keď sa ma pýtali, čím chcem byť, tak ak neberiem do úvahy tradičných smetiarov a kozmonautov, hovorieval som, že budem potápačom. Odmalička ma lákala každá mláka, každý žabník, rybník. Všetko, čo bolo pod vodou, sa mi zdalo tajomné.

​Čo na to hovorilo okolie, keď ste chceli byť odmalička potápač?
Jedna pani učiteľka mi hovorila, že joj, potápačom nemôžeš byť, to nie je práca, ale koníček. Ja som po potápaní napriek tomu túžil a úplné zasiahnutie Amorovým šípom bola kniha 20-tisíc míľ pod morom od Jula Verna, tá ma ešte viac nakopla. Vydržalo mi to dodnes.

Napriek tomu ste však študovali strojarinu...
A to mi aj pomohlo, som vyštudovaný konštruktér, čo som v začiatkoch potápania využil pri výrobe vodotesných puzdier pre kamery a fotoaparáty. Vtedy ani na Západe neboli bežne dostupné vodotesné puzdrá, a ak sa aj dali kúpiť, boli veľmi drahé. Vďaka tomu, že som si ich vedel navrhnúť a vyrobiť sám, mohol som pod vodou začať fotiť a filmovať.

Kde ste s tým začínali?
V osemdesiatych rokoch sme mali s kamarátmi super partiu a dosť intenzívne sme sa pustili do potápania a fotenia pod vodou. Prvé ponory sme mali väčšinou v našich prírodných nádržiach ako Ružín, Palcmanská Maša.

Tam však musela byť dosť tma na potápanie, alebo ste aj niečo videli?
V Ružíne niekedy bola už v piatich metroch pod hladinou tma ako v rohu, takže sme nacvičovali krízové postupy. Priviazali sme sa lanom alebo sme sa držali za ruku a potápali sme sa hmatom, nie vizuálne. Je to adrenalín, ale adrenalínové je každé potápanie, keďže pod vodou vnímate všetko inak. Môžete to precítiť, aj keď sa potopíte vo vani a začnete vnímať okolo seba. Väčšinou sa na vodu pozeráte zhora a vidíte ju vlastne plocho, ako 2D obraz, neviete precítiť priestor. Len čo sa ponoríte, odrazu sa 2D zmení na 3D, začnete vnímať tretí rozmer.

To isté je v plesách?
Bežne sa ľudia pozrú na pleso z brehu a vidia peknú čistú vodu, majú pocit, že vidia všetko. Lenže v skutočnosti vidia len plocho, ale keď sa do toho plesa ponoríte a chytíte hĺbkový rozmer, ste ako v inom svete. Práve to je to, čo láka človeka ísť tam znova a znova. Horšie je to v našich údolných nádržiach, kde sú podmienky na potápanie dosť tvrdé, viditeľnosť je malá až mizerná, ale sú aj výnimky, hlavne lomy.

Preto ste sa začali orientovať na Tatry, na plesá?
Aktivity smerom k Tatrám sme začali vyvíjať už v roku 1981, keď sme v Poprade s kamarátmi založili potápačský klub Vodnár. V roku 1981 som mal aj prvý ponor vo Velickom plese.

Zaujímavé pleso, na brehu ktorého je Sliezsky dom...
Je to pomerne ľahko prístupné pleso, nie je ani nejako výnimočne vysoko, ale keďže išlo o môj prvý ponor v plese, bol úžasný. Taká čistá voda, že som mal pocit, ako keby som každú chvíľu mal padnúť na dno, cítil som sa, akoby som lietal vo vzduchu. Niekedy sa podarí vymáknuť takúto viditeľnosť, ale aj v Tatrách sú to výnimočné dni. Mne sa to stalo hneď pri prvom ponore.

Je to výnimočné, že je taká čistá voda?
Ľudia ma...