Vďaka vášmu povolaniu sa s vami chodia porozprávať ľudia ako pacienti s psychiatrom či ako veriaci s kňazom. Majú obe tieto skupiny ľudí nejaké spoločné problémy?
Je tam jeden základný rozdiel – jedni sa chodia vyrozprávať a druhí sa chodia vyspovedať. Problémy majú, povedal by som, rovnaké, ale výsledok vyrozprávania a vyspovedania je rozdielny. Po rozhovore s psychiatrom odchádza človek s polovičnou bolesťou, pretože zdieľaná bolesť je polovičná bolesť, zatiaľ čo po rozhovore s kňazom odchádza človek s vedomím začiatku nového života. Pri spovedi zanechá človek svoju minulosť, čo nie je možné v žiadnej psychiatrickej ordinácii. V tej sa podelí o svoj osud, ale minulosť so sebou vláči ďalej.

​Musí byť človek naozaj veriacim, aby spoveď takto fungovala?
Áno, inak by to bolo psychoterapeutické sedenie. No je tiež pravda, že za mnou do spovednice, alebo tej skrine v kostole, ako jej niektorí ľudia hovoria, chodia ľudia ako za psychiatrom a v ordinácii sa zase chcú vyspovedať. Funguje to teda vzájomne a ja si myslím, že je to dobre.

Aké problémy teda spájajú dnešnú spoločnosť?
Povedal by som, že dnešné problémy spoločnosť skôr rozdeľujú. Spája ju však istá nespokojnosť, ktorá pramení z toho, že nemáme iné problémy ako tie, ktoré si sami vymyslíme.

Napríklad?
Som psychiater detský aj pre dospelých, čiže mám pacientov od kolísky po krematórium, a keď mi do ordinácie príde vydesená mamička, ktorá chce, aby som vyšetril jej štvorročnú dcéru, či nie je lesbička, pretože sa donedávna hrala len so svojím bračekom a teraz sa hrá s rovnako starým susedovie dievčatkom, musím si klopať na čelo. Raz za mnou zase prišla iná mamička s tým, že sa pýtali svojho trinásťročného syna, kde by chcel stráviť letnú dovolenku. Chlapec si vybral Brazíliu, takže sa tam išlo. Tretí deň sa im tam však začal nudiť a zvyšok dovolenky strávil pri počítači, na ktorom hral bojové hry. A tá mamička chcela vedieť, ako veľmi sa ako rodičia previnili proti psychickému vývoju svojho syna tým, že vybrali nevhodnú dovolenku a akú destináciu by som im odporučil nabudúce. V týchto chvíľach mávam bielou vlajkou, pretože to nie sú choroby, ale nezmysly. Nedávno za mnou zase prišla pani s tým, že potrebuje nejaké lieky, aby plakala. Zostal som zarazený a hovorím jej: „Azda aby ste neplakali, nie?“ A ona nato, že jej zomrela sestra, s ktorou sa nenávideli a že potrebuje na pohrebe plakať. Nakoniec som jej teda poradil, aby si kúpila chren a cibuľu a dala si ich do vreckovky.

Prečo dnes ľudia s takou vážnosťou riešia úplné hlúposti?
Pretože nemajú problém. Majú peniaze, chatu, byt, každý člen rodiny má svoje auto, majú telesné aj psychické zdravie. A táto prázdnota bez problémov vyvoláva umelý problém a potom s ním ľudia prichádzajú za mnou. Samozrejme, nielen tí. Ordinácia je tiež plná toxikomanov, alkoholikov alebo ľudí s depresiami či so schizofréniou. Stále je však dosť tých, čo prichádzajú so svojimi pseudoproblémami. Majú proste problém s tým, že nemajú problém.

Čím to je?
Súčasný človek je v živote bezradný a neustále dochádza do nejakých poradní. Veď my máme poradňu predmanželskú, manželskú, pomanželskú, predrozvodovú, rozvodovú, porozvodovú, psychologickú, pedagogickú... Môj dedko a prapradedo prešli komunistickým a nacistickým kriminálom a psychológa nepotrebovali. Všetko...