Niekomu možno napadne, prečo vás zaujímajú práve metastázy, a nie to, čo je ich príčinou, teda samotný hlavný nádor. Prečo?
Preto, že nás na nádoroch zaujíma ich najnebezpečnejšia schopnosť, a tou je vznik sekundárnych, teda druhotných ložísk, čiže metastáz. Práve tie sú pri pevných nádoroch, na ktoré sa zameriavame, zodpovedné za 90 percent úmrtí pri nádorových ochoreniach. Ich ložiská môžu byť rozmiestnené po celom tele, navzájom spolu komunikujú, to vytvára celkový zmätok signalizácie v tele pacienta a búra to celkovú rovnováhu tela. Dôsledkom toho potom môže byť napríklad kachexia, keď sa nádor obohacuje energiou na úkor celého tela, takže človek trpí a chudne. Metastázy sú to, čo pacienta zabíja. Ročne na ich následky vo svete zomrie vyše sedem miliónov ľudí.

​

Čo všetko teda o migrujúcich nádorových bunkách vieme?
Pri ich skúmaní stále vychádzame z hypotézy „seed and soil“, o „semene a pôde“, ktorú už v 80. rokoch 19. storočia prezentoval britský lekár Stephen Paget. Podľa tejto teórie sa metastatické bunky nešíria náhodne. Doktor Paget správne predpokladal, že konkrétna nádorová bunka sa môže usídliť a začať sa množiť len v mieste, ktoré jej svojím mikroprostredím vyhovuje. Čiže po tom, čo sa uvoľní z materského nádoru, sa dostane do krvného alebo lymfatického obehu a cirkuluje po celom tele, ale len na určitých miestach sa úspešne uchytí. To, samozrejme, nie je proces, ktorý by bol charakteristický iba pre nádorové bunky. V tele bežne migrujú aj kmeňové bunky, ktoré sa napríklad snažia v organizme zahojiť nejaké poranenia. Rovnaké mechanizmy a signálne okruhy, aké využívajú kmeňové bunky pri hojení rán, využívajú aj nádorové bunky, ktoré vďaka tomu taktiež môžu cestovať po tele a komunikovať s ďalšími typmi buniek v tkanivách.

Je však známe, že určité typy nádorov častejšie metastázujú do určitých konkrétnych oblastí. Prečo?
Na to, kam si to rakovinové bunky namieria, môžu mať vplyv napríklad anatomické pomery, keď napríklad nádory hrubého čreva často metastázujú do pečene, čo pravdepodobne môže súvisieť s enterohepatálnym obehom (žlčové kyseliny sa dostávajú z pečene žlčou do čreva, kde sa vstrebávajú a vracajú sa krvou späť do pečene. Tento cyklus tak de facto prepája pečeň s črevami, čo môžu pri migrácii využiť aj nádorové bunky, pozn. red.). Nie vždy však hrajú tieto anatomické súvislosti rolu. Teraz sa napríklad študujú rozdiely medzi subpopuláciami buniek rakoviny prsníka, ktoré metastázujú do kosti alebo do mozgu. Výskum je však zatiaľ len na začiatku... Nie každá bunka, ktorá sa dostane na určité, pre ňu anatomicky výhodné miesto, sa tam však úspešne uchytí. Veľmi často sú migrujúce nádorové bunky imunitným systémom alebo cieľovým tkanivom zlikvidované, v extrémnom prípade dokonca aj „normalizované“, čiže zaradené do kontextu zdravého tkaniva.

Prečo teda bunky opúšťajú materský nádor a podstupujú takú riskantnú cestu?
Jeden z dôvodov je veľmi prízemný. S tým, ako nádor nekontrolovateľne rastie, vzniká v ňom nepriaznivé prostredie. Od určitej veľkosti, povedzme od 200 mikrometrov (0,2 milimetra, pozn. red.), totiž potrebuje svoje vlastné cievne zásobenie. Bez dostatku kyslíka by jeho bunky odumreli. Zásobenie, ktoré sa vytvorí a nádor vyživuje, je však chaotické, takže veľa oblastí v nádore je vyživovaných zle. Bunky sa z tohto nepriaznivého prostredia snažia dostať inam. K tomu sa pridávajú aj nepriaznivé mechanické pomery, keď sa na malom priestore často tlačí veľké množstvo buniek.

Takže „utekajú“ inam kvôli vlastnému nepohodliu?
Jednak kvôli nemu, ale tie impulzy, aby bunky nádory opustili, môže vysielať aj samo mikroprostredie daného nádoru. Jeho bunky si pre zjednodušenie môžeme predstaviť ako zlého psa, ktorý chce preskočiť plot svojho pozemku, a to...