História obuvníckeho priemyslu v Partizánskom sa začala písať od roku 1938 vo vtedajších Baťovanoch. Kedy ste vy začali pracovať v ZDA – Závodoch 29. augusta?
Nie. Začal som síce v sklade, no potom som pôsobil v zásobovaní. Ako administratíva sme však chodievali na týždňové brigády, takže som si prešiel pár pozícií. Bolo to veľmi dobre, pretože sme vedeli, ako to vo fabrike funguje. V zásobovaní som mal na starosti export polotovarov, podošvové materiály, jednotlivé dielce, ktoré sme exportovali. Mal som „pod sebou“ Taliansko a postupne ma začalo zaujímať, ako sa vlastne vyrábajú topánky.
To znamená, že za čias socializmu ste mali v podstate lukratívnu prácu...
Boli tu aj iné funkcie, napríklad modelári. Byť modelárom, to bola paráda. Tvorili novú obuv, technologické záležitosti. Potom som prešiel viac na obuv a mal som na starosti export do Ameriky a Kanady. To bolo ešte v rámci pražského EXICA – podniku zahraničného obchodu. Nerobili sme totiž biznis priamo so zákazníkmi, ale cez EXICO. Prišla však revolúcia a potom sa už šlo priamo.
Aká bola atmosféra v ZDA v 80. rokoch minulého storočia? Bol tu nejaký pomyselný Baťov duch, genius loci?
Baťa mal všetko vypracované do podrobností a my sme to prebrali, najmä ekonomickú časť (československý štát znárodnil Baťove obuvnícke závody v Partizánskom v roku 1948 – pozn. red.). Vtedy boli samostatné dielne, ktoré pracovali na svojich nákladoch, vnútropodniková ekonomika perfektne fungovala. Preto mám veľké šťastie, že som v ZDA v tomto období pracoval, pretože toto všetko teraz viem využiť. Každá dielňa mala svojho vedúceho, ktorý ju riadil, sledoval kvalitu a výkon. Malo to logiku, šliapalo to ako hodinky, až kým sa ZDA v roku 1996 nesprivatizovali.
Kedy boli ZDA v najväčšom rozkvete?
Pred revolúciou tu pracovalo 13-tisíc zamestnancov a ročne sa vyrobilo 31 miliónov párov obuvi.
Vtedy sme mali aj pobočné závody v Moravskom Lieskovom, Prievidzi, Zlatých Moravciach, Zemianskej Olči, z ktorých sa každý na ni...
Zostáva vám 85% na dočítanie.