Pred tromi rokmi ste sa posťažovali v jednom rozhovore, že my ľudia sme cynici. Kedy ste naposledy plakali vy?
Plačem celkom často, pri filmoch sa mi to stáva bežne. Niekedy som niečím pohnutý aj na ulici. Nedávno som bol namäkko, keď neter išla prvýkrát do školy. Brat mi poslal fotky.

​

Spomenuli ste si na seba, alebo vás dojali tie fotografie?
Tie fotky. Som na ňu fakt pyšný. Je to veľmi šikovné dievčatko. Bol som namäkko a hovorím jej: „Karolínka, to je také zvláštne, že ty ideš do školy.“ A ona hovorí: „Čo blbneš, veď mám šesť, no tak idem do školy.“ Tvárila sa, že už v tej škole mala byť dávno.

Čo vás ešte dojme?
Občas mi slza odkvapla aj na maturitných plesoch, keď som ich ešte moderoval. Tam ma najviac dojímal tanec s rodičmi. Sledoval som tú veľmi častú neobratnosť otcov. Nie sú úplne perfektní v pohybe, ale zároveň vyžarujú hrdosť na svoje dospievajúce dcéry. Mamičky sú, samozrejme, tiež pyšné, keď ich syn vykrúti po parkete, už to nie je ten ich malý synček, ale vlastne dospelý chlap. Dojíma ma to možno aj preto, že na svojom maturitnom večierku som prepásol sólo s mamkou. Pil som práve pri bare poldecáky. Často som to potom mal doma na tanieri. Ale odvtedy sme si to už veľa ráz vynahradili. Tancujeme skoro na každej rodinnej oslave. A spievame.

Nie sú za tým dojatím možno aj prebúdzajúce sa otcovské pudy?
Po tom, čo som v jednom rozhovore povedal, že som na rolu otca úplne pripravený, sa ma na to stále niekto pýta. Už to trochu vnímam ako nátlak (usmieva sa). S jednou slečnou sme o rodine už naozaj vážne uvažovali. Ale nejako dobre to nedopadlo. Som ready, ale ani trochu to nevyžadujem. Je mi jedno, či to bude o deväť mesiacov, alebo o osem rokov.

Od vlastných rodičov tlak necítite? Nechcú od vás vnúčatá?
Nie, oni sú saturovaní dievčatkami – Karolínkou a Kristínkou, ktoré majú od staršieho brata Honzu. Sme traja bratia. Máme ešte benjamínka Páju, ktorý je o jedenásť rokov mladší ako ja a o ktorého sme sa v detstve veľmi radi starali. Okrem dojčenia som robil prakticky všetko, takže som na rolu otca už dlho pripravený. Starostlivosť o mladšieho brata mi obohatila dospievanie.

Boli ste v puberte, to má človek predsa úplne iné starosti, či nie?
Ale mňa to bavilo. Kúpal som ho ako úplné bábätko, mal som vtedy jedenásť. To bola veľká zodpovednosť. Chodil som s ním stále von. V tom čase som sa zamiloval do generácie vynikajúcich českobudějovických juniorských hokejistov: Lála, Šulčík, Kostourek, Novotný, Nedorost, Vondrka. Niektorí z nich to dotiahli až do NHL. Nemohol som sa na tú ich hru vynadívať, takže aby to nebolo hlúpe, chodil som tam s kočíkom.

Prečo vás rodičia zaťažili výchovou mladšieho brata? Boli príliš vyťažení v práci?
To neviem. Oni sa rozvádzali, ale to určite nebol ten dôvod. Starali sa o nás dobre. My sme sa toho s bratom Honzom chopili tak nejako sami. A celkom nám to išlo. Chvíľku som strážil ja, chvíľku zase on.

Nemyslíte si, že skôr než cynizmus trápi dnešnú spoločnosť politická korektnosť? Veď dnes sa už na verejnosti skoro nedajú hovoriť vtipy o cigánoch alebo o blondínkach...
To sú podľa mňa len extrémy. Báť sa rozprávať vtip môže byť, samozrejme, všeobecne zlé, ale u nás to ako problém nevnímam. My Česi sme trochu rasisti a „sedláci“, takže je fajn, keď nám niekto dá nejaké mantinely. Politická korektnosť je pre nás celkom dobrý liek. Aj kampaň MeToo nám prospela. Povedal by som, že chlapi sú u nás teraz k ženám trochu slušnejší. My sme tú kampaň totiž na rozdiel od Ameriky zvládli, možno aj preto, že ženy u nás boli už predtým celkom sebavedomé, zatiaľ čo v Amerike sa z toho stal hon na čarodejnice. Tam to vyložene nezvládli. Namiesto podpory utláčaných a zneužitých sa to ...