Sledujte nás na Instagrame

@tyzdennik_temaFacebook
30.11.2019, 00:00

Od zabíjania k bohu. Raper ako dvadsaťročný chladnokrvne zabil dvoch ľudí, dnes tvrdí, že sa zmenil

  • Raper L.U.G.E.R., civilným menom MARIÁN ŠTURDÍK (43), ovládol po roku 2009 slovenskú hiphopovú scénu. Mal o čom rapovať.
  • Ako dvadsaťročný v roku 1996 chladnokrvne stlačil spúšť a zabíjal. Za dva životy potom pre seba žiadal doživotie, dostal 15 rokov.
  • Vykúpením by pre neho mohlo byť jedenásť a pol roka za mrežami, ale darebáckej duši vraj pomohol až Boh.
  • A bol to vraj znovu on, kto pred piatimi rokmi zastavil rozbehnutý rýchlik slávy a odviedol už dospelého muža do ústrania. Teraz sa raper znova vracia na scénu.
Od zabíjania k bohu. Raper ako dvadsaťročný chladnokrvne zabil dvoch ľudí, dnes tvrdí, že sa zmenil
Zdroj: MAFRA/Petr Kozlík

Ak vynechám aktuálnu skladbu Darebáci, spojte sa, sú vaše posledné klipy s viac ako miliónom zhliadnutí na serveri YouTube už nejaký ten piatok staré. Prečo pred piatimi rokmi nastal taký rázny ústup zo slávy?
Ťažko sa to vysvetľuje, ale asi som už mal všetkého dosť. Ochorel som, ponorený v hĺbke šoubiznisu, duchovne – už som to nebol ja. Nebol som ten, kto vyšiel z výkonu trestu, nebol som ten, kým ma Boh urobil v tej všetkej kriminálnej špine. On ma vyčistil. A ja som zrazu zistil, že idem v nejakom plytkom kolobehu slávy, peňazí a obdivu, zatiaľ čo môj vnútorný svet sa rozpadol.

Hovoríte o nejakej súdržnosti osobnosti?
Aj tak sa to dá povedať. Viete, od roku 1997 riešim viac veci duchovné než telesné. Vtedy mi vstúpil do života Boh a začal ho meniť. A v roku 2014, keď som mal za sebou po prepustení úspešnú raperskú kariéru, som uvidel prázdnotu a plytkosť tej spoločnosti okolo mňa. Bol som tým taký znechutený, že som pri jednej večernej modlitbe prosil Boha na kolenách, aby ma z toho vytrhol, že síce svetsky mám všetko, ale vnútorne som neskutočne prázdny. A počul som zreteľný vnútorný hlas, ktorý mi velil, aby som sa obliekol, vstal a šiel. „Kam mám ísť?“ pýtal som sa. „Dôveruj mi a choď,“ prišla odpoveď. Tak som šiel. Bez peňazí, bez občianskeho. Len sestre som nechal doma list, aby sa o mňa nebála. Po dvoch dňoch, kedy som netušil, kam idem, som došiel na ranč. Tu vraj budem pracovať len za žold, ktorým bude spanie a jedlo. Nič viac, nič menej. Keď som to oznámil majiteľovi farmy, pochyboval o mne. Navyše sme sa kedysi kdesi stretli, poznal moju kriminálnu minulosť a bál sa, že ho chcem o niečo okradnúť. Len mu nešlo do hlavy, prečo by som sa trmácal 64 kilometrov pešo a neprišiel si po jeho majetok autom. Nakoniec sa sám vydal na púť hľadať odpoveď. Vrátil sa a nechal ma u seba.

Je to veriaci človek?
Bol. Už zomrel. Vypracoval som sa u neho od najjednoduchších prác až na prevádzkara celého ranča. V jednej chvíli toho bolo na mňa tak veľa, že som dostal ľahkú mŕtvicu, ale vysekal som sa z toho, pochopil vztýčený varovný prst, ale aj podstatu celej tej anabázy. Boh ma tam na začiatku poslal, pretože som bol pyšný. Stále som sa považoval za lepšieho, než boli moji kolegovia raperi. Myslel som si, že som slušnejší, pokornejší a nie som taký falošný. Lenže jediné, čo som bol, je pokrytec. Keď človek poukazuje na druhých, vyvyšuje sa a myslí si, že je lepší, nie je to dobrá vec.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu týždenníka Téma. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si balík Digital alebo si nechajte týždenník posielať priamo do vašej schránky.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.