Vždy ste boli plastickým chirurgom?
Začínal som ako všeobecný chirurg v Univerzitnej nemocnici v Bratislave, neskôr som prešiel na plastickú chirurgiu. Plastická chirurgia sa rozdeľuje na rekonštrukčnú a estetickú. Robil som zo začiatku rekonštrukčnú chirurgiu, do toho spadajú napríklad operácie rázštepov, chirurgia ruky, rekonštrukcie prsníkov po liečbe karcinómov. Keď žene amputujú prsník pre karcinóm, vezme sa iná časť tkaniva z tela, napríklad kožný lalok z brucha, a vymodeluje sa z neho nový prsník.

​To sú asi pomerne zložité operácie, alebo nie?
Sú, vykonávajú sa aj pod mikroskopom, takisto keď si niekto odsekne prst, drobné cievy a nervy sa šijú pod mikroskopom, takže veľká časť rekonštrukčnej plastickej chirurgie je mikrochirurgia. Odbor je veľmi široký, vývoj a prísun poznatkov je natoľko veľký, že nie je v silách jedného lekára obsiahnuť všetko, takže je nutná špecializácia a dokonca subšpecializácia.

Keď ste robili operácie rázštepov, pacienti boli najmä deti?
Áno, venoval som sa rekonštrukčným tvárovým operáciám u detí s rázštepmi pery a podnebia. Je to veľmi náročné pre rodiča aj pre chirurga. Predstavte si rodiča, ktorý má nechať operovať trojmesačné dieťa, v Česku dokonca razia teóriu neonatálnych operácií, čiže operovanie hneď po narodení. Vo svete sa väčšinou operuje v troch mesiacoch života, čo mi je bližšie. Je to pre rodičov extrémne náročné, ale o to krajšie, keď sa všetko podarí.

Rodičia asi prežívajú veľké emócie...
Presne, sem-tam sa stalo, že ma rodičia dieťaťa vyobjímali so slzami šťastia v očiach, ale život prináša mnohé paradoxy, čo sa ukázalo, keď som začal robiť estetickú plastickú chirurgiu – omnoho viac ma od šťastia objímajú pacientky, keď im napríklad zväčšíme prsníky.

O ženách sa vie oddávna, že chodia na operácie k estetickým plastickým chirurgom, ale o mužoch sa až tak nehovorí. Chodia?
Chodia odjakživa, len sa o nich nehovorilo. Je pravda, že ich bolo podstatne menej, veľmi výrazne však pribúdajú. Hrubý odhad je, že asi 10 percent klientov estetickej plastickej chirurgie sú muži a je ich z roka na rok viac. Dozrievajú ročníky, ktoré možno cítia, že doba vyžaduje starať sa o seba aj trochu inak.

Muži vám aj hovoria, prečo sa chcú dať operovať, prečo chcú na sebe niečo zmeniť?
Niektorí povedia, ale je zbytočné pýtať sa na to pýtať, lebo ja nie som ten, kto rieši otázku „prečo“. Ani tú otázku nikdy neotváram, lebo ma v podstate do toho nič nie je. Otvorím ju jedine vtedy, keď si to situácia vyžaduje.

Čo tým myslíte?
Ak je jednoznačné, že pacient neuvažuje správne – typická problémová operácia je plastická operácia nosa, keď pacient napríklad skonštatuje, že sa mu nedarí v práci, lebo má krivý nos. Ja ako plastický chirurg, samozrejme, reagujem na požiadavku klienta, to znamená, že ak vidím evidentnú deformáciu, je v mojich silách upraviť ju. No ak tam deformácia nie je, vysvetlím mu, že jeho požiadavka je neopodstatnená.

To sa naozaj stáva, že odmietnete?
Samozrejme, že sa to stáva. Princíp je úplne iný ako napríklad vo všeobecnej chirurgii, ktorá zachraňuje životy a prinavracia ľuďom zdravie. Ak príde pacient so zapáleným slepým črevom, všetko je zo strany všeobecného chirurga direktí...