Vraj až 90 percent toho, čo robíme, riadi naše podvedomie. Je to tak?
Je ťažké hovoriť o nejakých konkrétnych percentách, ale faktom je, že len veľmi malá časť toho, čo sa spracúva v našom mozgu, sa dostane do vedomia. Kým sa niečo vynorí v našom vedomí, udeje sa množstvo procesov. Napríklad je dnes už vedecky potvrdené, že rozhodnutie vzniká v nevedomí niekoľko sekúnd alebo zlomky sekúnd pred tým, ako ho zaregistruje náš prefrontálny kortex a dostane sa do vedomia.

​Takže keď ráno otvorím chladničku a poviem si, že si spravím volské oko, tak to za mňa rozhodlo podvedomie ešte pred tým, ako som sa vedome rozhodla?
Áno. Už pred tým, ako ste si uvedomili, že práve to chcete a idete urobiť, váš mozog to mal nachystané. Bez neuvedomovaných procesov v našom mozgu by nemohlo existovať vedomie. Všetky deje sa najskôr spracúvajú nevedome a len niektoré sa dostanú do vedomia. My si však všetky tie procesy, ktoré sa v našom mozgu dejú, neuvedomujeme. Už len keď sa pozeráme na nejaký objekt, tak musí dôjsť k mnohým vyhodnocovacím procesom a selekcii, či je informácia dostatočne dôležitá, aby sa objavila vo vedomí.

Neznamená to, že sme len akési bábky, keď väčšina toho, čo robíme, je riadená bez nášho vedomého pričinenia?
Bábky? To je prisilné. Sme živé bytosti, veľmi komplexné, s rôznymi motiváciami, celou škálou emócií, s vrodenými, ale aj naučenými tendenciami a reakciami, a niečo z toho si dokážeme uvedomovať, zvažovať, rozhodovať sa. Je na každom z nás, ako subjektívne spracuje ten fakt, že mnoho, dokonca väčšina dejov v našom organizme prebieha bez nášho vedomia. Ja osobne s tým nemám žiadny väčší problém (smiech). Ale vlastne trochu mám, lebo chcem vedieť čo najviac o mojich možných, skrytých motiváciách. Ale viem pochopiť, že niektorí ľudia sa s tým nedokážu tak ľahko zmieriť. Hlavne takí, ktorí majú radi veci pod kontrolou a sú presvedčení, že sú jediným pánom všetkého, čo robia, všetkých rozhodnutí. Nuž, nie sú... Ale o „bábkach“ by som naozaj nehovoril. Sme komplikovanými živými organizmami s dosť mimoriadnymi schopnosťami. A naše subjektívne vedomé „ja“ je len časťou našej celkovej osobnosti.

A čo slobodná vôľa? Toľko filozofov sa nad ňou zamýšľalo... Máme ju vôbec?
Slobodnú vôľu, pochopiteľne, máme, ale len v určitých medziach. Rozhodujeme sa len v tých možnostiach a hraniciach, ktoré sú nám dané. Ten najväčší stupeň vnútornej slobody je v tom, keď volíme medzi dvoma možnosťami a rozhodneme sa pre jednu z nich na základe toho, že zvážime dôsledky jednej i druhej alternatívy a pri celom tom zvažovaní sme pokojní, emočne vyrovnaní. Vtedy mávame pocit, že sme sa priblížili práve tomu, čo filozofovia nazývajú slobodná vôľa.

Keď nás teda vo veľkej miere riadi podvedomie, riadi nás racionálne alebo cez emócie?
Veľa podvedomého ri...