Ako človek z vonka som dosť prekvapená, že pacienti na Klinike drogových závislostí majú voľný pohyb. Ustrážite ich?
Máme tri režimy. Prvý je A, to je zatvorený ošetrovací režim pre novoprijatých pacientov. Tých strážime trochu viac, pohybujú sa len v sprievode personálu. B a C sú otvorené ošetrovacie režimy, pacienti sa môžu pohybovať aj po areáli nemocnice, ale len v skupinách, nie samostatne.
Novoprijatí pacienti sa s tými ostrieľanými nestretávajú?
Majú spoločné komunity, tam sa stretávajú aj noví, aj ostrieľaní, aj rôzne závislosti. Dokopy je to zhruba 25-členná skupina. Riešia tam napríklad myšlienku dňa, prípadne nejaké úľavy z režimu, ktorý na oddelení funguje, a ďalšie záležitosti, o ktorých majú chuť rozprávať sa. Ak niekto dostane priepustku, môže ostatným porozprávať o tom, ako sa cítil vonku, alebo ďalšie reflexie, s ktorými má chuť sa podeliť. Chodia tam aj abstinujúci pacienti, hovoria o svojom živote po prepustení, čo je motivácia pre tých, ktorí sa liečia.
Pacienti mávajú tiež psychoterapeutické skupiny. To si môžem predstaviť tak, ako to býva vo filmoch – sedia v kruhu a spoločne diskutujú o nejakom probléme?
Áno, niekto nastolí problém, či už osobný, alebo všeobecnejší, a spoločne o ňom diskutujú, pričom debatu usmerňuje terapeut. Psychoterapeutické skupiny bývajú menej početné ako komunity, ide sa viac do hĺbky, je to intímnejšie. Čo sa povie na skupine, to tam aj zostáva. Delia sa podľa druhu závislosti, hoci niekedy sú aj pomiešaní. Na našej klinike liečime tri skupiny závislých – alkoholikov, narkomanov a gamblerov.
Ako dlho strávi pacient na Klinike drogových závislostí?
Pre všetkých je dĺžka liečby rovnaká – tri mesiace. V niektorých prípadoch sa dá liečba predĺžiť o týždeň, dva, prípadne skrátiť. Prevažná väčšina pacientov však u nás strávi štvrť roka, čo je dané aj tým, že určitý čas sa telo musí detoxikovať, nejaký čas tiež trvá, kým sa dá pacient fyzicky do poriadku, ale najviac pracuje na svojej psychike v rámci terapeutických skupín. Za tie tri mesiace by mal získať informácie o tom, čo jeho choroba zahŕňa a čo má robiť po prepustení, aby nezrecidivoval.
Býva časté, že pacienti sa vracajú?
Neviem to vyčísliť, ale áno, pacienti sa vracajú.
Spomínate si na prvý deň, keď ste začali pracovať v psychiatrickej nemocnici v Pezinku?
Pracujem tu vyše tridsať rokov, pôvodne som nastúpila ako sanitárka. Postupne som si dorobila školu, absolvovala som špecializáciu v odbore psychiatria a začala som pracovať na ženskom psychiatrickom oddelení. V tom čase sa tam liečili spolu s psychiatrickými diagnózami aj závislosti, väčšinou išlo o závislosti od alkoholu. Vtedy sa používala antabusová liečba.
To je liečba z filmu Dobří holubi se vracejí?
Presne tak. Neskôr vzniklo samostatné oddelenie pre alkoholičky, kde sa antabusová liečba nahradila režimovou liečbou. Tá spočíva v uplatňovaní režimových opatrení a úprave životného štýlu, každý deň má presne stanovený program, čo zabezpečuje sebadisciplínu a pravidelnosť pri realizácii aktivít. V tom čase, keď toto oddelenie vznikalo, som bola po vážnej chorobe, a keď som sa vracala do práce, ponúkli mi, aby som tu začala pracovať, keďže je to fyzicky menej náročné. Pri niektorých psychiatrických diagnózach totiž pacienti nie sú schopní ani sami sa obliecť, najesť, osprchovať sa či zvládnuť potrebu. Túto ponuku som prijala a nikdy som to neoľutovala.
Po fyzickej stránke je to možno menej náročné, ale čo po psychickej?
Po tej je to veľmi náročné. Väčšina pacientov, ktorí k nám prídu, prichádza s pocitom, že im chceme niečo zobrať. Niečo, čo im prinášalo potešenie, často to pre nich bolo jediným zmyslom života. Pri práci s takýmito ľuďmi si viac musíte dávať pozor na to, čo hovoríte, pretože sú veľmi precitlivení, slová ich vedia veľmi zraniť.
Veľa sa s nimi rozprávate?
My sme s nimi v úzkom kontakte. Stane sa, že na niekoho príde ťažká chvíľa. Najmä v poobedných a nočných hodinách, keď už nemajú aktivity, sú len sami so sebou a často premýšľajú nad svojím životom, nad blízkymi, či im svojím konaním neublížili, trápia ich výčitky svedomia. To sú tie chvíle, ktoré zvykli riešiť svojou drogou, ale teraz proti tomu musia bojovať. Vtedy zvyknú prísť, porozprávať sa. Prácou sestry je aj vypočuť si ich.
Na druhej strane sa musí sestra aj vedieť odosobniť, nie?
Musí, ale napriek tomu, že tu pracujem vyše tridsať rokov, je to niekedy ťažké. Často ma to, čo prežívajú, zasiahne viac, ako by som chcela. Často potom rozmýšľam, či to, čo som povedala, bolo správne, dobré, vhodné...
Závislí ľudia v absťáku neovládajú svoje správanie, stane sa, že sú aj agresívni?
Niektorí pacienti, hlavne narkomani, ťažko zvládajú režim. Súčasťou práce sestry je tiež edukovať, vypestovať u nich návyky, vďaka ktorým potom zvládnu život vonku. Lenže oni majú pocit, že ich sekírujeme, riešime každú maličkosť a sme prísne. Niekedy nám to dajú najavo. Netvrdím, že sú agresívni fyzicky, skôr použijú nevyberaný slovník, nadávajú nám, vyslúžime si aj škaredšie slovo. S tým sa dodnes ťažko zmierujem, dokáže to poriadne zabolieť. Ja im chcem dobre, oni za to na mňa verbálne útočia.
Máte za to na nich ťažké srdce?
Nie, skôr pochopenie. Ľudia zvyknú narkomanov odsudzovať – sami si za to môžu, pokazili život sebe aj svojmu okoliu, myslia len na seba a svoje pôžitky... Dnes sú drogy naozaj ľahko dostupné, mladí ľudia často nevedia, s čím sa zahrávajú, a podľa toho, čo hovoria samotní narkomani, závislosť od tvrdých drog príde veľmi rýchlo, naozaj stačí pár dávok a človek do toho spadne.
Čo sa za tých tridsať rokov okrem spôsobu liečby zmenilo?
Zmien je veľa. Kedysi ženy mali svoje oddelenie a muži svoje. V roku 1999 sa spravilo koedukované oddelenie, odvtedy sa liečia muži aj ženy pokope. Zmenil sa aj pomer závislostí, kým kedysi prevládali alkoholici, dnes je minimálne polovica narkomanov, máme aj gamblerov, mali sme už aj závislých od nakupovania, najmä internetového, či vorkoholikov. Vidieť, ako sa diagnózy postupom času menia.
Mení sa aj druh drog, od ktorých sú narkomani závislí?
Už málo počujeme o heroíne, rozšírenejší je kokaín, pervitín a marihuana. Dnes keď k nám príde pacient závislý od heroínu, tak spravidla má okolo štyridsaťpäť a viac rokov a s drogami začínal v deväťdesiatych rokoch.
Pacienti sa liečia dobrovoľne?
Máme dobrovoľnú liečbu alebo súdom nariadenú liečbu. Ale viete, aj keď pacient príde dobrovoľne, väčšinou je to v dôsledku toho, že ho k tomu dotlačili vonkajšie okolnosti. Užívanie návykových látok mu spôsobuje problémy buď v rodinnom, spoločenskom, pracovnom, alebo ekonomickom živote. Inými slovami, prišiel o prácu, odvrátili sa od neho príbuzní aj priatelia a je na mizine. Mnohých donútia k liečeniu psychické problémy, závislosť ich zožiera. Dajú si dávku, je im lepšie, ale keď účinok odíde, majú výčitky, trápia sa a to ich donúti vyhľadať pomoc.
Keď sa ocitnú na klinike, ako pristupujú k liečbe?
To je individuálne. Tí, čo sú tu na základe rozhodnutia súdu, sa v začiatkoch liečby často vyjadria, že keby to nemali nariadené, tak by sa neliečili. Veľakrát som však potom bola svedkom toho, že zmenili názor, a dokonca boli radi, že im súd liečbu nariadil. Vďaka liečbe sa dostanú zo svojho zabehnutého života, ktorý pripomína bludný kruh zháňania dávky. Postupne si uvedomia, že im je bez drogy lepšie, vidia svoju chorobu inými očami, možno aj vnímajú situácie, v ktorých sa ocitli, a vďaka triezvemu pohľadu im pripadajú ponižujúce.
Robia medzi sebou alkoholici, narkomani či gambleri nejaké rozdiely?
Niekedy sa stane, že ostatní zvyknú pozerať zvrchu na narkomanov, pretože majú povesť, že pre svoju dávku spravia hocičo. Terapeuti pacientom vysvetľujú, že v závislosti nie je rozdiel. Vznikajú však aj opačné situácie. Narkomani sú často mladí, nemajú rodiny, nepracovali, alkoholici zas bývajú starší, majú iné životné skúsenosti, a tak si vedia navzájom výborne radiť. Zažila som veľakrát, keď mladý narkoman vzhliadal k staršiemu alkoholikovi ako k svojmu „otcovi“.
Mávate o pacientoch informácie aj po tom, ako odídu z kliniky?
Samozrejme. Chodievajú na komunity, kde zvyknú rozprávať o svojom živote, často nám aj sami zavolajú, aby nám povedali, ako sa im darí. Nedávno sa stalo, že na komunitu prišla jedna pani, ktorá rozprávala, ako sa prišla liečiť zo závislosti od alkoholu pred tridsiatimi rokmi. Spomínala si na doktora aj sestru, ktorí ju prijímali, že boli veľmi milí a ako dobre jej to padlo, pretože doma už pre ňu nikto nemal pekné slovo. Vravela tiež o sestričke, ktorá trvala na tom, aby mali všade poriadok, ustlanú posteľ. Vtedy jej to išlo na nervy, ale že spätne je za to veľmi vďačná a dodnes to sama dodržiava.
To ste boli vy?
Áno. Keď dorozprávala, prihlásila som sa o slovo a ona mi celá nadšená prezradila, že neprejde týždeň, aby si na mňa nespomenula.
Potešilo vás to?
Veľmi. Nielen to, že si zobrala k srdcu to, čo sme jej odovzdali, ale aj to, že tridsať rokov nepije. Vtedy viem, že to má zmysel, že sa to dá. Práve takéto príbehy majú veľký význam pre pacientov, ktorí sa liečia. Sú pre nich obrovskou motiváciou. Ďalšia naša pacientka, ktorá často chodieva na komunity a aj nás príde rada navštíviť na oddelenie, dokonca hovorí, že Klinika drogových závislostí je pre ňu ako inkubátor. Je to pekné prirovnanie, u nás sú chránení pred okolitým svetom, ale zároveň sa stávajú odolnejší proti tomu, čo ich tam čaká.
Prečo je taký dôležitý poriadok? Pretože ten, kto ho nemá okolo seba, nemá ho ani v sebe?
V prípade závislých ľudí to jednoznačne platí. Pre závislého človeka poriadok nemá žiadnu hodnotu, nepatrí k jeho prioritám. Je mu jedno, či si tričko operie zajtra alebo o týždeň alebo či si na konci dňa ľahne do ustlanej postele. Lenže ak chce človek zmeniť svoj život, musí začať od maličkostí, napríklad si spraví okolo seba poriadok. Keď má poriadok okolo seba, môže začať robiť poriadok aj v sebe. Druhá vec je, že na tejto klinike je veľa pacientov a keby mal každý okolo seba neporiadok, ako by to tu vyzeralo?
Aké návyky im ešte vštepujete?
Aby boli dochvíľni, aby o seba dbali, aby zmenili spôsob vyjadrovania. Keď je človek pod vplyvom omamných látok, siahne po „krčmovom slovníku“. Niektoré ženy si ťažšie pripúšťajú, že kedysi takto fungovali, ale je to naozaj tak.
Stane sa, že vznikne na klinike aj láska?
Stane. Ľudia sem prídu vyprahnutí, otvárajú si dušu, stretnú niekoho, kto ich vypočuje, pochopí, vie sa vcítiť do ich kože. Naše pravidlá to však nedovoľujú, takže ak zistíme, že sa dvaja zaľúbia, musí jeden opustiť oddelenie.
Prečo to pravidlá nedovoľujú? Nie je láska silnou motiváciou chcieť sa vyliečiť?
Nemáme s tým dobré skúsenosti, zaľúbenci sa izolujú, myslia na iné veci ako na liečbu... Ak chcú, nech to skúsia po skončení liečby, ale nie počas nej. Vieme o jednom páre, ktorému to vyšlo, ale v prevažnej väčšine prípadov to nedopadne dobre. Ak sú vo vzťahu dvaja závislí, je väčšia pravdepodobnosť, že jeden druhého stiahne znovu k droge.
Sú aj takí pacienti, ktorých príbehy vo vás zarezonovali, a stretávate sa s nimi dodnes?
Pred pätnástimi rokmi sa tu liečil jeden narkoman, neskôr mi predstavil svoju priateľku. Dnes sú manželia, majú dve deti. Minimálne raz do roka sa stretávame a mňa veľmi teší, že sa mu darí. Dodnes sa stretávam s partiou troch kamarátok, ktoré sa u nás liečili pred dvadsiatimi rokmi. Ich priateľstvo vzniklo tu, po prepustení sa podporovali v abstinencii a dnes sa dokonca navštevujú aj s rodinami.
Hovoríte, že sa tieto tri kamarátky podporovali v abstinencii aj po prepustení. V zahraničných filmoch bývajú akísi mentori, čo sú dlhší čas abstinujúci pacienti, na ktorých sa môžu ostatní v prípade potreby obrátiť. Býva to tak aj u nás?
Áno. Po prepustení z liečby zvyknú pacienti navštevovať doliečovacie kluby, kde majú takýchto skúsenejších abstinujúcich členov, ktorí pomáhajú nováčikom. Označujú sa slovom „sponzor“, ale neviem vám povedať prečo. Je dôležité, aby sa pacient po prepustení mohol obrátiť na niekoho, kto prešiel tou istou cestou a vie, čo to znamená. Aj keď má doma rodinu, ktorá ho podporuje, ak si ten druhý neprešiel peklom závislosti, tak netuší, čo znamená abstinovať. Manžel trebárs povie svojej manželke, že má veľkú chuť na drogu, ale keď ten druhý nevie, ako má v takej situácii zareagovať, tak možno povie: Ale no, veď tú chuť potlač... Lenže také jednoduché to nie je a ja osobne obdivujem každého abstinenta, pretože to chce nepredstaviteľne pevnú vôľu a znamená to každodenný boj.
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zdravotníctva SR – v rámci účelovej dotácie na podporu protidrogových aktivít pre rok 2019.