Obezita sa v posledných týždňoch skloňovala predovšetkým z dôvodu vyššieho rizika nákazy koronavírusom. Ale zatiaľ som sa nikde nedočítala, prečo je práve tučnota rizikovým faktorom...
Jednou z metabolických zmien, ku ktorým u obézneho človeka dochádza, je vznik zápalov v tukovom tkanive. Tie nielenže zhoršujú citlivosť k vlastnému inzulínu, čím sa môžu podieľať na vzniku cukrovky, ale taký človek potom, samozrejme, tiež horšie čelí pôvodcom infekcií.

​Inými slovami, obézny človek je vlastne dlhodobo v chronickom zápalovom stave a ak na túto „infekciu“ nasadne ďalší zápal, vznikne „superinfekcia“, ktorej pacient podľahne oveľa ľahšie alebo sa s ňou ťažšie vyrovnáva. Schopnosť čeliť akémukoľvek ochoreniu je daná tiež fyzickou zdatnosťou. Obézni ľudia sú väčšinou menej zdatní, preto majú aj menšiu šancu, že budú chorobe úspešne vzdorovať.

Čo urobila karanténa s nadváhou?
Kto si ako-tak udržal režim pred karanténou, ten v čase koronakrízy zrejme poľavil, trochu viac sa aj najedol a nejaké to kilo asi pribral. Domáce cvičenie je síce fajn, ale športovú aktivitu to nenahradí. Napriek tomu si nemyslím, že sa nárast váhy prejaví populačne. Také hrozné to nebolo. Aj keď stále ešte nie je vyhraté.

Ako sa vlastne definuje obezita? Je Body Mass Index (BMI), v ktorom sa hmotnosť pomeriava s výškou človeka, spoľahlivý ukazovateľ?
Obezita je predovšetkým zvýšené množstvo tukového tkaniva, nech už je hmotnosť akákoľvek. Áno, BMI je najrozšírenejší a najpoužívanejší indikátor nadváhy a obezity. Z hľadiska kriviek úmrtnosti aj chorobnosti je podľa tohto kritéria ideálna hodnota 22,5 kg/m2. Výsledné číslo je však iba číslo. Dôležitejšie je množstvo telesného tuku v percentách, ktoré lepšie charakterizuje riziká. To už je nutné interpretovať nielen v závislosti od veku, ale aj pohlavia (muži majú normu do 25 % tuku v tele, ženy do 30 % a po menopauze dokonca do 35 %, pozn. red.).

Problém je, že samotné BMI hodnotí len celkovú hmotnosť, nerobí rozdiel medzi pomerom tuku a svalov, čiže absolútne nerešpektuje telesnú konštitúciu. BMI športovcov tak pokojne môže byť napríklad 27, čiže spadajú do kategórie nadváhy, pritom ich pomer svalov a tukov je normálny, či dokonca optimálny. Približne štvrtina ľudí spĺňa kritérium „štíhli obézni“. To znamená, že sa pohybujú v kategórii miernej nadváhy, ale pomer svalov a tukov je nevýhodný, inými slovami, obsah tuku v percentách je vyšší, než aká je norma.

Ako sa meria obsah tuku?
To je trochu problém, v teréne to vlastne poriadne nevieme zmerať. Všetky komerčne dostupné metódy sú viac či menej nepresné. Ak sú založené na prechode elektrického prúdu (tzv. bioimpedančné metódy, ktoré sú postavené na fakte, že elektrický prúd prechádza ľahšie tekutinou vo svaloch ako tukom, pozn. red.), mali by sa pred meraním dodržiavať niektoré pravidlá, napríklad nepiť kofeínové nápoje, nejesť niekoľko hodín pred meraním, vyvarovať sa 24 hodín predtým väčšej fyzickej námahy a podobne. Väčšina metód je založená na prediktívnych výpočtoch (teda na základe skúseností a pozorovaní, pozn. red.), ktoré celkom dobre fungujú u zdravých osôb a s BMI do 40 kg/m2. Pre bežnú prax bohato stačia a sami ich používame.

Ukladanie tuku v oblasti brucha a hrude je z hľadiska zdravia oveľa rizikovejšie ako tuk uložený v oblasti stehien a zadku. Rýchlym pomocným ukazovateľom je preto obvod pása – uvádza sa, že u mužov predstavuje zvýšené riziko obvod väčší ako 94 cm, u žien potom viac ako 80 cm. A že veľmi vysoké zdravotné riziko značí u mužov obvod pása nad 102 cm a u žien nad 88 cm...
Tieto čísla sú len ukazovateľom rizika metabolických komplikácií, ktoré sprevádzajú nadváhu a obezitu. Nehovoria však, či sme alebo nie sme...