Čo vás priviedlo k projektu venujúcemu sa prenosu medzigeneračných tráum?
V prvom rade náš rodinný príbeh. Moji rodičia boli za vojny partizáni na Slovensku, matka tlmočila oslobodeným francúzskym zajatcom, ktorí sa pridali k partizánom, otec pôsobil ako lekár, ale starí rodičia z otcovej strany aj časť rodiny zahynuli v koncentračnom tábore. Zároveň som si uvedomil, že je to posledná šanca komplexne vyšetriť preživších holokaust (holokaust či šoa bola nacistická politika prenasledovania predovšetkým osôb židovského pôvodu; tých bolo vyvraždených okolo 6 miliónov, pozn. red.) vrátane toho, ako vyzerá ich mozog. A dať výsledky do súboru s druhou a treťou generáciou, deťmi a vnukmi preživších.

​Existujú podobné výskumy aj vo svete?
Sú izraelské, americké, kanadské aj najrôznejšie ďalšie štúdie, ktoré sa dívali na rôzne, hlavne psychologické dáta vzťahujúce sa k holokaustu. Náš výskum je komplexný, dávame do kontextu psychologické dáta a hladiny stresových hormónov so zobrazovaním mozgu. Vykonávame vyšetrenie magnetickou rezonanciou, keď sa pozeráme nielen na štruktúru mozgu, ale aj na vzájomnú komunikáciu jeho rôznych oblastí pomocou tzv. funkčnej magnetickej rezonancie. Vyšetrujeme dva balíky psychologických testov. Jeden viac skúma aktuálny stres a druhý posttraumatickú stresovú poruchu a posttraumatický rast, čo je také to „čo ťa nezabije, to ťa posilní“. A ďalšou časťou je genetický výskum. Berieme to veľmi komplexne. Zatiaľ sme nabrali dáta asi od 380 ľudí vrátane vekovo viazaných kontrol. Vlastne sme uzavreli skupinu preživších, pretože sú veľmi starí a už vlastne nemáme možnosť ich skúmať. Ešte sme však ďaleko od definitívnych výsledkov, pretože stále naberáme dáta najmä od tretej generácie a musíme spracovať všetky tri generácie komplexne.

Ale ľudia, ktorých ste zahrnuli do vášho výskumu, boli v čase holokaustu v školskom veku...
Keď sme sa pozreli na náš súbor preživších holokaust, polovica z nich ho prežila ako deti. Vzali sme ako limit vek 12 rokov v roku 1945. To boli deti, ktoré väčšinou neprešli koncentračnými tábormi. Tam by neprežili. Boli často skrývané, vždy bez svojich rodičov, ale netrpeli hladom viac než zvyšok populácie. Dieťa si neuvedomuje bezprostredné ohrozenie života tak ako dospelý, ich stres možno ani nebol vedomý. Ukázalo sa však, že zmeny v mozgu u tých, ktorí boli mladší ako 12 rokov a ktorí prežili holokaust ako deti, boli väčšie ako u adolescentov a mladých dospelých. Pravdepodobne to nebol len stres, ktorý zažívali počas vojny, ale potom prišiel ďalší po vojne. Všetci, ktorí sa vrátili domov, zistili, že rodičia, starí rodičia, súrodenci a ostatné deti boli zavraždení. To dopadlo na všetkých, čo prežili, či už boli väznení, zatajovaní alebo napríklad proti nacistom bojovali, a hralo to podstatnú úlohu.

Nechali ste sa inšpirovať výskumom ľudí, ktorí zažili obliehanie Leningradu od septembra 1941 do januára 1944? Aj tam išlo o dlhodobý stres.
V histórii ...