Hráte v seriáli Pán profesor učiteľa, ale učiteľom ste aj naozaj, na VŠMU. Vy ste učiteľom chceli byť?
Nikdy som nemal ambíciu niekoho učiť ani som sa na to necítil, ale súčasťou života je zmena. Nik z hereckých pedagógov, ktorí nás učili na VŠMU ako vedúci ročníkov, už neučia. Mojím ročníkovým pedagógom bol Emil Horváth, učil tam Juraj Slezáček, Martin Huba, Emília Vášáryová, Božidara Turzonovová, Zuzana Kronerová. Učenie zavesili na klinec, ale keď s tým ako mladší začínali, zrejme boli v podobnej situácii ako ja teraz, že prišli ako nová generácia pedagógov.

​Keď prišla ponuka, aby ste učili, čo ste na to povedali?
Nehrnul som sa do toho. Vedel som, že som dosť vyťažený, navyše som si nebol istý, či už mám čo odovzdať mladším. No tento umelecký priestor mi dal veľmi veľa, fungujem v ňom dvadsať rokov a začínal som cítiť, že niečo mu vrátiť musím. Aj keď slovíčko učiť je pri herectve veľmi zvláštne. Myslím si, že herectvo sa učiť nedá. Keď človek nejaký čas funguje v praxi a nazbiera skúsenosti, sám sa veľa naučí a potom sa ako pedagóg delí o skúsenosti a svoj pohľad s mladšími. Mám pocit, že toto robili moji pedagógovia, keď som študoval, snažili sa nás voviezť ako čerstvých nováčikov do sveta herectva, niečo nám odkryť a hlavne rozvíjať, čo v nás bolo. To isté sa snažím robiť teraz ja.

Rozmýšľali ste dlho, či do toho ísť, alebo nejsť?
Dosť dlho. Za tých 20 rokov, čo som zo školy preč, padla otázka učenia viackrát.

Ako ste na tie otázky, či by ste išli učiť, reagovali?
Predtým som sa k tomu nemal, ale postupne ma presvedčili a rozhodol som sa skúsiť to. Takže teraz s kolegom už rok vediem študentov herectva a v tomto čase spolu nastupujeme do druhého ročníka.

Keď ste sa postavili prvýkrát pred študentov, čo sa dialo? Nervozita v žalúdku?
Zrejme trochu rešpekt ako pri čomkoľvek novom. Nebál som sa toho, ale sám som bol zvedavý, ako to vypáli.

Ako to vypálilo?
To sa ešte uvidí, ešte som nikoho neposlal do reálneho sveta a výsledky pedagógov vidieť až po ...