Existujú údaje, že vaše hry už hralo 100 miliónov hráčov z celého sveta. Je to správne číslo?
To je počet hráčov, ktorí si počas trinásťročnej existencie našej firmy nainštalovali naše hry. Nehovorí však o tom, či hry hrali sekundu, alebo pri nich zostali dlhodobo. Pre nás je dôležitejší počet denných aktívnych hráčov a počet mesačných aktívnych hráčov.

​Tam sú aké čísla?
Každý deň hrá naše hry približne 650- až 700-tisíc ľudí a mesačne sú to viac než dva-tri milióny, podľa toho, ako ide marketing.

Sto miliónov je však číslo, k akému sa veľká časť firiem nikdy nedopracuje. Aké to je, keď viete, že váš produkt si vyskúšalo toľko ľudí?
Je taký fenomén, že keď niekto vyhrá v lotérii a z nuly má odrazu milión, zamáva to s ním, a často aj negatívne. Lenže my sme sa z nuly vypracovávali roky a vnímam to len ako nejaké číslo, ku ktorému sme prišli po naozaj dlhej ceste. Skôr rozmýšľam, prečo to trvalo tak dlho. Firmu som zakladal preto, že som chcel robiť niečo, čo ma baví a stále som zostal trochu „geekom“, podnikateľom som skôr z donútenia. Pre mňa je dôležité robiť produkty, ktoré majú pozitívny ohlas u hráčov a zároveň generujú nejaké plus, z ktorého viem živiť firmu a rodinu. Na druhej strane – nechcem, aby ste ma vnímali tak, že sa hrám na skromného, takže áno, je úspech dostať sa takto ďaleko, nechcem to znevažovať, ale my sme sa vo firme vždy pozerali dopredu, nie dozadu. Na internete je super výrok, že nie je nič staršie ako včerajší úspech.

Boli ste odmalička hráč a tak ste sa dostali k tvorbe hier?
S prvou konzolou som sa stretol v roku 1981 ako šesťročný, boli na nej hry ako Zaxxon alebo Arkanoid. Konzolu mi poslal bratranec, ktorý emigroval do západného Nemecka a vlastne ani netuším, prečo ju nezhabali niekde na colnici a prišla k nám domov. Sme traja bratia a hrali sme odmalička. Za komunizmu sme ako deti dvoch učiteľov a sochárov vyrastali veľmi skromne, nemali sme toho veľa, ale po revolúcii začali rodičia svoje sochy predávať po celom svete a veľkú sumu z peňazí, ktoré zarobili, investovali do počítača Commodore Amiga 500. Bol to vtedy jeden z najšpičkovejších počítačov, a k nemu nám kúpili aj tlačiareň. Dostali sme tak úžasné možnosti, mohli sme skúšať, hrali sme sa, vymýšľali, a to veľmi formovalo, ako sa pozerám na hry.

Napriek tomu ste však neštudovali počítačové programovanie...
Vyštudoval som architektúru, mám k nej vzťah a veľmi ma baví, ale rýchlo som sa naučil aj kódovať, programovať. Tak som si nakódoval zopár stránok, nejaké hry, a potom ma oslovil šéf jedného nemeckého štúdia, či by som si vedel predstaviť navrhnúť architektúru do jednej hry. Vytvoril som svet pre elfov, čo je trochu absurdné, lebo som aj rozmýšľal, či na to mám, či takú tému dokážem uchopiť. Podarilo sa, lenže hra nikdy nevyšla, leb...