Čo je na téme nadaných detí „najproblematickejšie“? Nie je nadané dieťa skôr výhra a radosť?

Najväčší problém je zmeniť predstavu, akú má spoločnosť o nadaní. Ako sama hovoríte, máme pocit, že je to výhra, mať také dieťa. Často sa s tým názorom stretávame u učiteľov: „Je predsa úžasné, keď dieťa všetko rýchlo chápe, všetko mu ide, snaží sa, je motivované, má samé jednotky, nič nepotrebuje, pre učiteľa je to radosť a zároveň menej práce.“ Realita však býva úplne iná. Tieto deti potrebujú oveľa viac porozumenia, pretože o sebe často hlboko pochybujú, môžu byť perfekcionistické, úzkostné, narážajú na nepochopenie ostatných, trpia pocitom odlišnosti, s ktorým často bojujú celý život. Sú citlivé a emočne zraniteľné, je pre ne typická asynchrónia, teda nerovnomernosť vo vývoji. Určite to teda nie je výhra alebo „menej práce“. A s čím sa v poslednom čase často stretávame u učiteľov, psychológov, ale všeobecne pri odbornej aj laickej verejnosti, je to, že špecifické charakteristiky nadaných detí bývajú často zamieňané za nejaký deficit alebo poruchu.

Aké konkrétne charakteristiky máte na mysli?

Mnohé z týchto detí majú veľkú energiu, hlásia sa, sú neposedné, vyrušujú učiteľov, čo býva vidieť najmä v prípadoch, keď je výučba pomalá, takže sa nadané dieťa môže nudiť. Preto sa potom prejavuje rušivo. Potrebuje neustále impulzy, takže sa na seba snaží upozorniť. Učitelia takéto deti považujú za hyperaktívne, a tie tak prichádzajú do poradní s podozrením na ADHD (neurovývojová porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou, impulzívnymi reakciami a pod., pozn. red.). Keď ich však potom vyšetrujeme, vidíme, že ak sú úloha alebo zadanie pre ne dostatočne náročné, práca ich baví a dokážu sa výborne sústrediť. Niekedy sú tieto deti považované za problematické alebo nevychované, pretože bojujú s autoritami, „napádajú“ ich. Nie je to snaha o zneváženie autority. Je to ich spôsob učenia, komunikácie a cesta, ako porozumieť témam, ktoré ich zaujímajú, aby sa posunuli zase ďalej.