Najčastejšie červené vozidlá značky Ferrari patria právom medzi absolútne legendy automobilového priemyslu, popri cestných superšportoch závod vyrábal aj veľmi úspešné monoposty pre okruhy formuly 1. Práve záujem o pretekanie stál na začiatku značky, ktorú zo skromných začiatkov vybudoval nadaný a schopný konštruktér.
Muž, ktorý zbieral prvé vavríny medzi vojnami v službách továrne Alfa Romeo, predstavil prvé vozidlo nesúce jeho meno presne pred 75 rokmi a teda 11. mája 1947. Rodák z Modeny sa krátko po prvej svetovej vojne pokúšal presadiť ako automobilový pretekár a jeho kariéra nebola úspešná.
Už v polovici 20. rokov minulého storočia síce presedlal na dráhu manažéra, volantu sa však definitívne vzdal až v roku 1932, keď už tretí rok na okruhoch pretekali vozidlá z jeho vlastnej stajne nazvanej Scuderia Ferrari. Tá používala vozidlá Alfa Romeo a niet divu, že koncom 30. rokov automobilka poverila práve Enza Ferrariho vedením továrenskej závodnej divízie.
V tom čase už bolo vo svete automobilových pretekov známe nielen Ferrariho meno, ale aj logo. Vzpínajúceho sa žrebca prevzal v roku 1923 na žiadosť matky talianskeho leteckého esa z prvej svetovej vojny, grófa Franceska Baracci. Umiestnil ho na žltý štít (farba Modeny) a pridal písmená SF, teda Scuderia Ferrari.
Za volantmi svetoznáme ikonické mená
Červená, dnes absolútne typická farba pre Ferrari, bola medzi vojnami talianskou národnou farbou v automobilových pretekoch, podobne ako Briti pretekali v zelených a Nemci v strieborných vozidlách.
Začiatkom druhej svetovej vojny ešte Ferrari (ktorý v tom čase nesmel kvôli zmluve s Alfou Romeo používať vlastné meno) stíhal vyrobiť prvé vlastné vozidlo, ktoré sa však objavilo len v jednom preteku.
Počiatky značky Ferrari sa tak datujú až do druhého povojnového roku 1947, kedy sa na pretekoch v Piacenze predstavil model 125S, poháňaný1,5-litrovým vidlicovým 12-valcom. Premiéra skončila neslávne, pretože auto nedošlo do cieľa, už o 14 dní neskôr však vyhralo preteky v Ríme a cesta k sláve sa naplno otvorila.
V roku 1952 sa stal Alberto Ascari s Ferrari prvýkrát majstrom sveta formuly 1 a titul o rok neskôr aj obhájil. Odvtedy jazdci vo Ferrari nazbierali ďalších 13 titulov.
Do červených vozidiel usadli takí jazdci ako Juan Manuel Fangio, Niki Lauda, Alain Prost či fenomenálny Michael Schumacher, sedemnásobný majster sveta - päť titulov z toho získal práve s Ferrari. Stajňa tiež celkom 16-krát získala Pohár konštruktérov, ďalšie úspechy zbierali mimochodom aj cestovné vozidlá.
Celý zástup úspešných modelov
Avšak Ferrari nie sú len pretekárske automobily. Za preslávenosť firma vďačí aj cestným vozidlám. Enzo Ferrari síce mal k svojim zákazníkom rezervovaný vzťah - hovoril, že to sú často snobovia, na druhú stranu však pomáhali financovať pretekársku stajňu.
Finančné problémy koncom 60. rokov priviedli firmu do náručia Fiatu, Enzo, prezývaný Il Commendatore a preslávený autoritatívnym štýlom riadenia, si však svoj vplyv udržal až do svojej smrti v roku 1988 - zomrel vo veku 90 rokov.
Počas siedmich desiatok rokov vyšlo z brán továrne nepreberné množstvo typov, ktorých karosérie navrhovali tie najslávnejšie talianske dizajnérske štúdiá. Najčastejšie Pininfarina, ale aj Scaglietti, Bertone či Vignale.
Technika vrátane motorov na druhú stranu pochádzala vždy z vlastného vývoja. K najznámejším modelom patrí typ 250 Testa Rossa (1957) či skoromenovec, Testarossa z roku 1984. Preslávený bol aj typ Dino (1969), pomenovaný po synovi Enza Ferrariho, ktorý zomrel iba v 24 rokoch.
Z novšej produkcie najviac emócií vzbudili modely F50, Enzo alebo hybridné LaFerrari. Automobilka síce výrazne navýšila produkciu – pred 15 rokmi vyrábala okolo štyritisíc vozidiel, v roku 2016 to bol dvojnásobok a vlani už vyše 11-tisíc – napriek tomu však dopyt výrazne prevyšuje ponuku.
Veľký záujem vyvolalo aj uvedenie spoločnosti na burzu v roku 2016, po akciách sa len zaprášilo. Hlavné slovo však aj naďalej má rodina Agnelliovcov (ovláda aj kedysi materský Fiat), ktorej patrí skoro 23 percent firmy, desatinu vlastní Ferrariho druhorodený syn Piero.