Obete dopravných nehôd sú tragickou súčasťou cestnej premávky. Ako čosi krajne nechcené, celkom nezamýšľané, no pritom nevyhnutné. Tézu o tom, že bez umierania to úplne nepôjde, nahlodáva príklad päťdesiattisícových miest, ktoré to bez strát na životoch zvládajú už niekoľko rokov. Ako?
Chris De Gruyter sa o vyššiu bezpečnosť cestnej premávky cez dopravné plánovanie zasadzuje skoro 20 rokov, z toho posledných 12 pôsobí ako vedúci Centra pre výskum miest na univerzite RMIT v austrálskom Melbourne. Prakticky celý ten čas od kritikov i obdivovateľov svojej práce počúva, že síce robí niečo nesmierne užitočné, ale súčasne úplne zbytočné. Nedosiahnuteľné, píše iDNES.cz.
Tvrdia mu, že straty na ľudských životoch k dopravnej infraštruktúre jednoducho patria, cesty bez obetí vraj neexistujú. Je rozhodne účelné a chvályhodné snažiť sa obmedziť počet mŕtvych a vážne ranených na minimum, ale úplne bez nich to skrátka nepôjde. Alebo snáď áno?
Odpoveď na túto otázku zdôvodňuje, prečo sa aj De Gruyter natoľko našiel v iniciatíve DEKRA, presnejšie povedané v jej projekte Vision Zero. Názorne dokladá totiž príklady z celého sveta, že stiahnuť počet obetí dopravných nehôd na nulu skutočne možné je. Vision Zero pritom nie je o práve zapadnutých sídlach, ale rovno päťdesiattisícových mestách.
A takých už napočítal v 26 krajinách viac ako 500. Dokazuje tiež, že ten mimoriadny úspech a celoročná prevádzka bez nehôd nebola žiadna jednoročná štatistická anomália. Miest, ktoré znížili počet úmrtí na cestách na nulu a dosiahli takýto výsledok opakovane, je celkom slušný rad.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 74% na dočítanie.
Zostáva vám 74% na dočítanie.