Dnes sú súčasťou absolútne štandardnej výbavy a to aj tých najdostupnejších vozidiel – stierače. Zabezpečujú nielen dobrý výhľad v daždi, kedy z čelného alebo tiež zadného okna stierajú vrstvu vody, ale v zimných mesiacoch nás zbavujú snehových vločiek vo výhľade vodiča či nánosu špiny, ktoré na čelné okno vymršťujú ostatné pred vami idúce vozidlá v sychravom počasí.
Aj preto je v týchto dňoch ideálne pozrieť sa na stierače bližšie, preveriť ich dobrú funkčnosť a v prípade vynechávania na stieracej ploche sa poobzerať po nových kusoch. Menia sa prevažne iba „koncové“ časti, teda stieracie lišty.
Ak však budete stierače používať nesprávne, napríklad nimi odhŕňať veľké množstvo snehu z čelného alebo zadného okna, prípadne za ich pomoci odpratávať taktiež zmrznutý sneh, môžete poškodiť aj motorčeky alebo ohnúť rameno. Vtedy už je nutná komplikovanejšia návšteva servisu a výmena drahších komponentov.
Kde však nápad jednoduchého, účinného a pre bezpečnosť mimoriadne dôležitého stierania okien vznikol? Podpísala sa pod to Američanka, hoci v konečnom výsledku zo svojho patentu nezarobila ani cent. Dnes má prvý patent už 120 rokov a v modernej podobe sa stierače používajú celosvetovo dodnes. Za zrodom do veľkej miery stojí Mary Andersonová, ktorá sa zaslúžila o vynález prvého funkčného stierača čelného skla, no jej verzia sa nikdy nedostala do výroby. Bola však veľmi podobná stieračom, ktoré sa nachádzali na prvých modeloch automobilov.
Počas svojho života sa Andersonová (1866 - 1953) presadila najmä ako podnikateľka. Investovať do vlastných plánov sa jej podarilo aj vďaka majetku, ktorý zdedila po otcovi a spravovala ho spolu so svojou sestrou a matkou. Okrem toho, že s rodinou nechala postaviť apartmánový dom Fairmont Apartments v Birminghame v štáte Alabama, prevádzkovala aj ranč s dobytkom a vinicu v kalifornskom meste Fresno.
Keď sa na jednej zo svojich ciest vybrala v roku 1902 na výlet do New Yorku, počas jazdy v električke si všimla, aké veľké problémy spôsobuje šoférovi odstraňovanie snehu a mrazu z predného skla. Nástrahy počasia totiž v tom čase riešili vodiči nebezpečným spôsobom, ktorý navyše výrazne spomaľoval celú dopravu.
Buď jazdili s otvorenými oknami a rukami utierali zo skiel nečistoty, alebo vozidlo jednoducho zastavili a následne sklá ručne vyčistili. Niet sa preto čomu čudovať, že takýto spôsob bol nebezpečný a pre ostatných účastníkov cestnej premávky znamenal zdržanie. Po návrate do Birminghamu teda začala Andersonová vytvárať návrh zariadenia veľmi podobného modernému stieraču čelného skla.
Po tom, ako nechala vyrobiť model pozostávajúci z výkyvného ramena potiahnutého gumou, naň 10. novembra 1903 získala aj patent. Zariadenie tvorila aj páka, ktorú mohol vodič ovládať zvnútra vozidla. Vďaka nej sa odpružené rameno s gumou pohybovalo po čelnom skle a ešte predtým, ako sa vrátilo do pôvodnej polohy, stihlo z povrchu skla odstrániť kvapky dažďa či snehové vločky.
Mary Andersonová však nedokázala nikoho presvedčiť, aby jej nápad pretavil do sériovej výroby. Všetky spoločnosti, ktoré oslovila, odmietli jej vynález z obavy z nedostatočného dopytu. V čase, keď požiadala o patent, neboli totiž autá ešte veľmi populárne a tak patent pomaly odchádzal do zabudnutia. Ľudia si ju dokonca kvôli tomuto nápadu doberali, mnohí si totiž mysleli, že pohyb stieračov bude pozornosť vodičov rozptyľovať.
Odradená vynálezkyňa, prestala výrobok presadzovať a po 17 rokoch jej patent (v roku 1920) vypršal. V tom období sa však predaj automobilov prudko rozšíril a teda aj dopyt po stieračoch, čo umožnilo korporáciám a iným podnikateľom presadiť pôvodný koncept Mary Andersonovej.
Stierače čelného skla tak napokon prispôsobili na použitie v automobiloch a v roku 1922 začala spoločnosť Cadillac montovať stierače ako súčasť štandardnej výbavy svojich vozidiel. Hoci Američanka počas svojho života nedostala za svoj vynález žiadne peniaze, uznania sa napokon dočkala posmrtne v roku 2011, kedy bola uvedená do americkej siene slávy vynálezcov (National Inventors Hall of Fame).