Nebudeme tu podrobne rozoberať dôvody, kvôli ktorým sa technológia automatického vypínania motora (štart-stop, respektíve stop-štart) objavila v súčasných autách, stručne len pripomenieme, že ide o legislatívou vynútenú technológiu znižujúcu produkované emisie CO2 počas laboratórneho merania emisií vozidiel a následného určovania tzv. kombinovanej spotreby.
Jej prínos síce s príchodom novej metodiky WLTP mierne stratil na význame (auto počas merania nezastavuje na taký dlhý čas ako pri predchádzajúcej metodike NEDC, takže vypnutie motora ovplyvní celkové výsledky menej), no stále dokáže pomôcť.
A hoci ide o veľmi kontroverznú technológiu, ktorá sa medzi verejnosťou stretla s obrovskou vlnou nevôle a odsúdenia, pravdou je, že v husto obývaných aglomeráciách dokáže produkované emisie (najmä v okolí veľkých križovatiek) reálne znížiť. Problém stop-štart systému však nie je vo filozofickej, ale technickej rovine. Tu to s ním už tak ružovo nevyzerá.
Ťažké začiatky
Rýchly príchod stop-štart systému a jeho aplikácia v prvých autách zaskočil aj samotné automobilky. Výdrž mnohých komponentov nebolo ako vyskúšať a tak je pravdou, že v prvé autá s touto technológiou trpeli niekoľkými detskými chorobami. Časté štartovanie nerobilo dobre štartérom (ich pastorkom, ložiskám...), autobatériám, ani samotným motorom, ktoré dokázali za rekordne krátky čas „odpáliť“ ložiská na kľuke.
Konštruktéri laborovali s kalibrovaním axiálnych krúžkov, materiálom klzných ložísk, výtlakom olejových čerpadiel, dimenzovaním mazacích systémov, ale aj s nastavením samotných algoritmov, ktoré celý systém softvérovo riadili. Občas to bola tragédia, občas to zasa vyšlo. Ako pri všetkom, stačilo však automobilkám viac času a stop-štart systémy vyladili na vysokú spoľahlivosť.
Postavili mimoriadne odolné štartéry, motory sa už nezadierajú „na kľukách“, spevnili aj silentbloky motorov, skvalitnili senzory polohy kľukových a vačkových hriadeľov, zvýšili vstrekovacie tlaky a zlepšili ekonomiku prevádzky celého systému (zmenšenie štartovacej dávky paliva, skrátenie naštartovania a podobne).
Znamená to však, že sme z najhoršieho vonku? Ani nie, tzv. inteligentný alternátor sa stále stará o extrémne týranie autobatérií a objem paliva ušetreného zhasínaním motora je príliš malý na to, aby bol skutočnou satisfakciou za extrémne navýšenie ceny a technologickej náročnosti celého systému.
Najmä v kontexte toho, že omnoho viac paliva (a produkovaného CO2) dokážeme ušetriť správnym jazdným štýlom. Väčšie prúdy pretekajúce stop-štart systémami znamenajú nižšiu životnosť autobatérií, viac medi a iných drahých kovov použitých na kabeláž a vyššiu materiálovú náročnosť ďalších komponentov.
Tak ja ti tú baterku v mene ekológie „inteligentne odrovnám"
Aby sme sa príliš nerozpisovali, stručne zhrnieme to, že motory sú dnes na stop-štart systémy skutočne dobre pripravené a vydržia. Ich ložiská sú odolné, dobre sa mažú a riadiace jednotky trochu viac rozmýšľajú, kedy motor vypnú a kedy nie. Nebáli by sme sa ani silentblokov motora, aj tie už dnes výrobcovia dimenzujú na vyššiu záťaž (tomu samozrejme často zodpovedá aj ich vyššia cena).
Problémom však zostáva prítomnosť „inteligentného“ dobíjania, ktoré týra autobatériu skokovými zmenami napätia. Raz z nej vytiahne „šťavu“ až na úroveň blížiacu sa totálnemu vybitiu (aby cez odpojený alternátor znížili zaťaženie motora) a následne do nej tlačia vysoké prúdy pod napätím presahujúcim 15 - 16 V (aby potrebnú energiu zasa stihli za krátky čas doplniť).
A toto sa do nekonečna opakuje pri každej jazde. Že z toho nie je autobatéria nijak nadšená, netreba pripomínať. Aby to zvládla, musí používať iné technológie, takže je výrazne drahšia, než baterky v starších autách bez stop-štart systémov. Takže tu máme auto, ktoré v reálnej premávke zhasínaním motora neušetrí takmer nič, no vozí na palube náročné technológie a ich drahé autobatérie vydržia sotva polovicu toho, čo autobatérie v minulosti.
Problém je, že ani deaktiváciou stop-štart systému sa „inteligentnému“ dobíjaniu autobatérie nevyhnete. Aj pri manuálne vypnutom stop-štart systéme ste prakticky na tom istom. A nepomôžete si ani výmenou drahej EFB či AGM autobatérie za konvenčnú lacnejšiu (ceny EFB a AGM akumulátorov našťastie postupne klesajú). Tá totiž nie je stavaná na tak masívne výkyvy napätia a zničíte ju ešte skôr, než AGM alebo EFB autobatériu so spevnenými doskami.
Záver?
Čo z napísaného teda vyplýva je, že stop-štart systémy tu s nami sú a pri spaľovacích motoroch zostanú zrejme až do ich konca. Motory sa im prispôsobili, treba však počítať, že tých pár ušetrených mililitrov paliva draho zaplatíte pri servise okolitých periférií stop-štart systému (najmä druhí majitelia jazdených áut) a nákupe nových autobatérií.
V tejto chvíli to však pri nových autách musíme akceptovať a nič s tým neurobíme. Na záver však prichádza dobrá správa, s príchodom mild-hybridov a plug-in hybridov sa situácia mení k lepšiemu a stop-štart systémy začínajú využívať ešte efektívnejšie technológie. Extrémne namáhanie drahých palubných autobatérií tu však s nami zatiaľ zostáva naďalej.
Pripravené v spolupráci s TopSpeed.sk.