Taký pohľad sa nenaskytne každý deň. Vierka vysadne na koňa, na krku má zavesený fotoaparát a v miernom kluse vojde do lesa. „Pochádzam z Nevoľného pri Kremnici a odmalička sa motám po horách. Ešte ako malé dieťa som sa s otcom túlala po lese, potom som chodila sama so psami a nejako mi to ostalo. Kúpila som si koňa a presťahovala som sa do Kláštora pod Znievom, tu v okolí je nádherná príroda a veľa zvierat. Často som pri prechádzke na koni stretla jelene, tak som si povedala, že by bolo fajn začať ich fotiť.“

​Prvé fotografie zhotovila práve z konského chrbta, zvieratá nemali z koňa taký strach ako z človeka. „Dokonca ani medvede nemajú takú tendenciu utekať pred koňom, tak som mala aj viac času a dostala som sa k nim bližšie. Keď som sa učila, kde a ako ich hľadať, bolo to zaujímavé. Ja som odtiaľ už aj odišla a oni stále stáli a pozerali sa, vnímali koňa, nie jazdca.“

Keďže konský pach im neprekáža tak, ako keď zacítia človeka, do hory chodí vo veciach, ktoré nosí, keď jazdí na koni. „Skúšam všeličo, nosím aj 3D oblečenie. Keď si sadnem do kríkov a len sedím a nehýbem sa, tak ma v podstate vôbec nevidieť. Už veľakrát sa mi stalo, že prešli popri mne, napríklad jelenica prešla tesne okolo mňa a vôbec si ma nevšimla. Sú to celkom pekné a pozitívne zážitky. Hoci, priznávam, je to drina a venujem tomu veľmi veľa času.“

Vierka sa niekedy aj šesťkrát do týždňa vyberie na „lov“, p...