Česi a Slováci, ktorí počas I. svetovej vojny dobrovoľne dezertovali do ruského zajatia, boli zaskočení podozrievavým a nepriateľským prijatím svojich slovanských "bratov". Väčšina ruských vojakov a poddôstojníkov o Čechoch nikdy nepočula a o Slovákoch už vôbec nie. Zriaďovanie armád z prebehlíkov v tom čase odporovalo medzinárodnému právu a vžitým zvyklostiam. Väčšina zajatcov sa do novo vznikajúcej armády ani príliš nehrnula a snažili sa hlavne o zlepšenie podmienok v zajateckých táboroch. Pre Tomáša G. Masaryka bola otázka zajatcov kľúčová. Bez nich nemohol vytvoriť početne významnú armádu. Pre veľkého demokrata a skeptika voči samoderžaviu boli neprijateľné rusofilské a cárofilské nálady ruských Čechov, ktorí sa združili vo vojenskom zoskupení zvanom Družina. Iba masová účasť zajatcov mohla zabezpečiť prevládnutie demokratických a prozápadných nálad. Pre cársku administratívu a vojenských veliteľov boli prebehlíci podozriví práve z týchto dôvodov.
V roku 1916 sa však situácia začala radikálne meniť. Československá jednotka v Rusku sa utešene rozrastala a 13. januára bola už Družina, v rozsahu dvoch práporov, premenovaná na Československý strelecký pluk a 13. mája už z nej bola brigáda. V júni povolil cár oslobodzovanie českých a slovenských vojnových zajatcov, potom prijal Milana R. Štefánika, a vraj dokonca nechal pozdravovať Masaryka a prial mu úspech.
Ruský rozklad
Rusko sa už nedokázalo vzopäť k takému vojenskému výkonu ako na začiatku svetového konfliktu. Zlyhávalo zásobovanie a cárska administratíva nedokázala čeliť narastajúcim problémom. Dokonca aj zástancovia samoderžavia si začínali uvedomovať, že situácia je neudržateľná. Ryba smrdí od hlavy. Cár nedokázal vzdorovať svojej manželke a tá sa spoliehala na "nášho priateľa" Rasputina. Jeho vplyv neustále narastal najmä vďaka schopnosti liečiť hemofíliu následníka trónu. Od cárovnej sa veľmi ľahko dozvedal tajné informácie, ktoré od neho, najmä pre nedbalosť, ľahko presakovali k nemeckým špiónom. Všeobecný rozklad, reálne narastanie pronemeckých nálad, presnejšie snahy o separátny mier, ktorý by podľa niektorých politikov mohol zabrániť revolúcii, to všetko malo veľmi nepriaznivý dosah na formovanie československého armádneho zboru - légií. Západ začínal o českú vec prejavovať serióznejší záujem. Predpokladom na to bola masívna propagandistická kampaň, rozvinutá Masarykom a Benešom, ale tiež Štefánikove spoločenské styky. Drobný, nervózny a samoľúby poručík francúzskej armády, s chlapčenskou tvárou a zároveň iniciátor meteorologickej služby francúzskej armády, astronóm, ktorý podnikol nejednu dobrodružnú výpravu do exotických krajín, mal na to všetky predpoklady. To on pripravil pre Masaryka prijatie u francúzskeho ministerského predsedu Aristida Brianda a budúci prezident túto príležitosť dokonale využil. Až táto audiencia znamenala skutočný prielom v československej veci na Západe.
Základ armády
Po cárovej abdikácii a marcovej revolúcii sa situácia v Rusku prepadla do chaosu. Československé légie sa stali jedinou bojaschopnou a organizovanou vojenskou silou v Rusku. Prvý minister zahraničných vecí Dočasnej vlády Peter Miľukov vymohol, že 6. apríla 1917 boli konečne schválené oficiálne stanovy na tvorenie československých vojenských útvarov, o ktorých sa začalo rokovať už za cára. O légie sa po Miľukovovej abdikácii najviac zaslúžil generál Duchonin. V rýchlom slede schválil rozšírenie brigády na divíziu a potom zriadenie druhej divízie, a konečne, tesne pred boľševickou revolúciou, povolil vytvorenie samostatného československého armádneho zboru. O niekoľko týždňov neskôr bol v hlavnom stane zlynčovaný vojakmi, pre ktorých bol symbolom odporu na uzavretie mieru. Masaryk pochopil, že je dôležité izolovať légie od vnútroruských sporov a dôsledne presadzovať úplnú neutralitu armády v politických a národnostných zápasoch. Rozhodujúci význam však malo uznesenie Odbočky ČSNR v Rusku, že: "So súhlasom vlády Francúzskej republiky vyhlasujeme československé vojsko v Rusku za súčasť čs. armády, nachádzajúcej sa pod správou vrchného velenia Francúzska," z 28. januára, na ktoré potom nadviazal súhlas sovietskeho velenia na Ukrajine s presunom légií do Francúzska. Masaryk odcestoval 22. februára do Moskvy, aby výsledky dohôd z Kyjeva poistil, predišiel možným nedorozumeniam a s francúzskou vládou dohodol skutočné prevzatie légií do jej opatery, t. j. otázku financovania armády. Všetko bolo dohodnuté rýchlo a bez problémov. Osud légií sa mu zdal byť zabezpečený a navyše zanechal v Rusku svojho schopného zástupcu Jiřího Klecandu. Československé vojsko bolo zjednotené, organizačne a politicky podriadené jednotnému vedeniu parížskej ČSNR, ktorá už spojila všetky ostatné odbojové skupiny, a vojensky podliehalo francúzskemu vrchnému veleniu, čo ho vylučovalo z revolučných zmätkov.
Čeľjabinský incident
Štrnásteho mája 1918 došlo k trom dohromady nesúvisiacim udalostiam, ktoré však dokopy predurčili osud légií v Rusku na dlhé roky. V Paríži vydal francúzsky ministerský predseda Clemenceau ostro protiboľševické vyhlásenie, francúzsky generál Lavergne oznámil v Moskve delegácii Odbočky ČSNR v Rusku, že légie nebudú do Francúzska prepravené z Vladivostoku, ale z Archangeľska a na železničnej stanici v Čeľjabinsku vyletel z odchádzajúceho vlaku s nemeckými a maďarskými zajatcami kus železa a zranil jedného z legionárov. Práve táto posledná udalosť, neskôr nazvaná Čeľjabinský incident, skôr banálna nehoda, najskôr výraz mrzutosti niektorého zo zajatých vojakov, sa na prvý pohľad stala svetodejinnou a urýchlila udalosti, ktoré mohli viesť k pádu boľševického režimu. Pobúrení legionári sa rozbehli za vlakom a donútili strojvodcu, aby zastavil a žiadali vydanie vinníka. Čechoslováci boli ozbrojení, vyhnali zajatcov z vagónov a po vzájomných urážkach sa strhla bitka. Jeden zo zajatcov označil údajného vinníka a legionári ho na mieste zabili, aj keď ho jeden z prizerajúcich sa boľševických vojakov chcel odviesť na policajnú stanicu. Nakoniec bol rád, že ostal nažive. Čeľjabinský soviet však, v tomto prípade (!), nechcel takúto zvoľu prehliadnuť a vyžiadal si od legionárov vysvetlenie. Desaťčlenná delegácia svedkov však bola okamžite zatknutá. Ďalšia delegácia žiadala okamžité prepustenie tej prvej. Keď sa ani tá dostatočne rýchlo nevrátila, podplukovník Sergej Vojcechovskij, jeden z ruských dôstojníkov slúžiacich v légiách, vydal rozkaz na obsadenie mesta. (Vojcechovskij neskôr emigroval a stal sa československým občanom. V máji 1945 si ho, ako jedného z prvých, za mlčanlivého súhlasu československej vlády, odviedla z jeho bytu v Prahe NKVD.) Čeľjabinský soviet nedokázal zabezpečiť obranu a po náhlom útoku sa Čechoslováci zmocnili mesta. Celý incident, s ďalekosiahlymi následkami a s mnohými verziami, však dodnes ostáva neobjasnený.
Do boja proti boľševikom
Je zrejmé, že nedôvera medzi Čechoslovákmi a boľševikmi bola vzájomná. Leninova vláda zvrhla Dočasnú vládu, s ktorou mal Masaryk korektné vzťahy. Navyše predstavovala demokratickú šancu. V Moskve 21. mája zatkli vedenie Odbočky ČSNR. Dôstojnícky triumviát nebol celkom jednotný. Gajda odcestoval k svojim jednotkám na východ, Čeček na západ. Vojcechovskij velil skupine s centrom v Čeľjabinsku. Chcel ho vraj okamžite obsadiť, ostatní to však odmietli, pretože sa obávali, že iné, nedostatočne informované jednotky takýto postup nepodporia. "Napriek tomu som sa vrátil z Čeľjabinska do Novo-Nikolajevska s úmyslom vystúpiť so zbraňou v ruke, keď sa vierolomnosť boľševikov a ich úmysel zničiť nás, alebo vydať Nemcom, znovu potvrdí," - napísal vo svojich pamätiach kontroverzný a dodnes neprávom zaznávaný generál Gajda. "Keď som tam dorazil, odovzdal mi pomocník pluku tento Trockého telegram: "Všetky soviety na železničných tratiach sú povinné odzbrojiť Čechoslovákov. Každý Čechoslovák, ktorý bude prichytený so zbraňou, nech je na mieste zastrelený. Každý ešalón, v ktorom bude objavený čo i len jeden ozbrojený, musí byť vylúčený z dopravy a zavretý do zajateckého tábora. S čestnými Čechoslovákmi, ktorí odovzdajú zbrane a podriadia sa sovietskej vláde, nech sa jedná ako s bratmi. Bude im poskytnutá všetka podpora."
Generál Gajda tvrdí, že už 25. mája dopoludnia oznámil svojim dôstojníkom svoje pevné rozhodnutie vystúpiť proti boľševikom. V priebehu 44 dní obsadili československé légie železničnú trať v dĺžke 4 400 kilometrov a na juhu a severe sa zaistili, niekedy aj vo vzdialenosti dvesto a viac kilometrov. Táto správa spôsobila na Západe ohromenie. V každom prípade bolo obsadenie územia, približne rovnako veľkého ako Francúzsko, doslova šokom, najmä v období, keď boli intervencie proti boľševikom krajne nepopulárne. Neuveriteľný úspech légií nebol správne pochopený ani jej samotnými aktérmi. Netušili, do čoho sa púšťajú, keď bez protestu súhlasili, že vlaky smerujúce na východ k Vladivostoku boli presmerované späť na západ. Gajdova rozhodná bojachtivosť a presvedčivý antiboľševizmus zvíťazili nad nerozhodnosťou ostatných veliteľov. Vojna, do ktorej sa púšťali, bola úplne iná ako tá, ktorou prešli. Občianska vojna má veľa špecifík. V prvom rade je menej krvavá v tom zmysle, že je menej padlých, ale je oveľa nemilosrdnejšia a krutá. Československé vojsko v Rusku sa do nej nechalo vtiahnuť bez toho, aby bolo bytostne späté s niektorou z bojujúcich strán. Bol to ten najhorší variant zo všetkých.
Leninov strach
Ohromujúce víťazstvá prvých dvoch mesiacov však neboli len víťazstvami légií. Vo veľa prípadoch im pomáhali ruské povstalecké oddiely, a niektoré mestá dokonca oslobodili samostatne. Mimoriadny význam légií spočíval nielen na značných vojenských úspechoch, ale aj na tom, že Čechoslováci vystupovali ako jednotná organizovaná sila na celom obrovskom území od Samary po Irkutsk a neskôr až po Vladivostok, zatiaľ čo ostatné povstalecké skupiny mali medzi sebou len veľmi slabé, alebo vôbec nijaké spojenie. To bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa všetky víťazstvá pripisovali Čechoslovákom ako jednotiacemu prvku. Táto povesť, do značnej miery oprávnená, sa sama osebe stala účinnou zbraňou: légie šírili strach. Z mnohých miest predstavitelia sovietskej moci radšej utiekli ešte pred ich príchodom.
Po mnohých mesiacoch víťazných bojov sa pred ctižiadostivým Gajdom objavila lákavá úloha. Dobyť boľševické centrum - Moskvu. Pre radových legionárov to už také lákavé nebolo. Československé a ruské oddiely boli značne oslabené, pôsobili na nich hlad, zima a boľševická propaganda. Navyše presne nechápali, za čo bojujú. Doma už dávno oslávili vznik republiky a oni boli konfrontovaní s neuveriteľnou krutosťou nielen u protivníka, ale aj zo strany vlastných spojencov. Stvoriteľ Červenej armády Trockij navyše vyvíjal horúčkovité a úspešné úsilie, aby z boľševických bánd, roztrúsených po Rusku, vytvoril regulárnu armádu. Dvadsiateho júla 1918 poslal Lenin Zinovievovi a ďalším boľševickým predstaviteľom takmer hysterický telegram: "Nezahynieme, keď v Soviete v Piteri počet nepriateľov dosiahne hoci aj 49 %. Ale celkom určite zahynieme rukami Čechoslovákov, keď nevynaložíme zúfalé úsilie, aby sme stovky a tisíce robotníkov premenili z huspeniny v niečo pevné." Ku koncu augusta začínala byť situácia na povolžskom fronte, skutočnom fronte légií, kritická. Légie nedokázali udržať front proti neustále sa obmieňajúcim, formujúcim a ideologicky dobre pripraveným bojovníkom, ktorí navyše bojovali doma - na "svätej" pôde matičky Rusi.
Spojenci proti vlastnej vôli
Najdrvivejší úder morálke légií však zasadil prevrat admirála Kolčaka v Omsku. "Veľkí spojenci" donútili légie, a koniec koncov aj samotného admirála, k neprirodzenému spojenectvu. Ale vojaci, stále unavenejší, demoralizovanejší, odmietali ďalej bojovať. Ruské praktiky a krvavé aktivity Kolčakovej vlády im boli odporné. O "veľkých svetových" zámeroch ich nikto neinformoval a zrejme by ich v tejto zúfalej situácii ani nezaujímali. Bojovať uprostred cudzej občianskej vojny, za nedefinované ideály, ktoré každodenná prax zmenila na krvavé jatky, by bolo nad sily aj tých najchrabrejších. Už nebolo za čo bojovať a psychické rozpoloženie légií z pozície neochotných "spojencov proti svojej vôli" sa dostávajú do pozícií žoldnierskeho vojska, ktoré sa, zbavené akýchkoľvek ideálov, stará iba o svoj mesačný prídel.
Po páde Omska, 15. novembra 1919, sa začala finálna fáza tragédie "bielej" Sibíri. Siedmeho februára 1920 uzavreli légie dohodu s boľševikmi, ktorú spečatili vydaním admirála Kolčaka. V posledných týždňoch svojho pôsobenia v Rusku sa už správali iba ako žoldnierska banda a vyjednávanie s boľševikmi im vynieslo biľag zradcov. Po návrate do Československa boli právom oslavovaní ako hrdinovia a Československo s láskou privítalo svojich hrdinov, ktorí sa nemalou mierou zaslúžili o jeho vznik.
