Stal som sa gamblerom. Odmala ma bavilo hrávať karty. Na strednej škole som už hrával o peniaze. Väčšinou to bolo spojené už aj s pitím alkoholu. V roku 1990 som dospel k názoru, že s pitím musím niečo robiť a prihlásil som sa na ambulantnú liečbu. O ďalšie štyri roky som sa cítil už dosť silný na to, aby som prijal ponuku pracovať v krčme. Boli tam aj automaty. Keďže nie vždy boli hostia, ktorým sa bolo treba venovať, tak som si občas zahral na automatoch poker, pretože mi to bolo blízke.
Trvalo asi pol roka, keď som spozoroval, že sa začínam správať nenormálne, pretože neustále myslím na automaty a hru. To už som začal mať finančné problémy, pretože som si požičiaval v práci, od známych aj od rodiny. Samozrejme, že nikto nevedel pravý dôvod, na čo si požičiavam. Došlo to až tak ďaleko, že som si siahol na život. Zhodou náhod som to však prežil a nastúpil som na liečbu.
Dnes viem, že keby som sa s niekým úprimne o svojej situácii porozprával, mohlo to byť aj inak. Samozrejme, že rozprávať sa priamo v rodine je v takej situácii veľmi ťažké, pretože som mal veľké výčitky. Dnes viem, že by to bývalo lepšie a riešenia, ktoré sme našli spoločne po mojej liečbe, by sme pravdepodobne našli aj predtým. Ale ja som sa nechcel s nikým rozprávať.
Liečba mi dala zabrať práve preto, že som bol uzavretý do seba. Tam som sa pomaly učil rozprávať, rozprávať o sebe, ale aj rozprávať sa s niekým. Bude to už 12 rokov, spolu s manželkou často chodievame na terapeutický klub, čo nám veľmi pomáha a je to jeden z hlavných dôvodov, prečo som ešte nemal myšlienky na recidívu. Keď som sa po liečbe vrátil do práce, všetci boli radi, ale bolo cítiť, že málokto verí, že by som prestal hrať. Keďže som pomaly menil svoje zvyky a spôsob života, začalo mi okolie dôverovať a dnes sa na mňa niektorí obracajú s prosbou o radu. Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí zoženú kontakt so mnou. Bolo by však určite efektívnejšie, keby fungovalo viac preventívnych programov. Stretol som sa s názorom, že závislých netreba ukazovať na besedách v školách, hlavne základných, pretože by to mohlo na deti negatívne pôsobiť z dôvodu "keď sa to dá liečiť, tak to asi nie je také vážne". Čo vy na to, ľudia???
Richard Filipko, 46 r.