Richard Kvetňanský: "Človek by mohol letieť na Mars okolo roku 2010"

Vyštudovali ste Farmaceutickú fakultu UK. Prečo ste sa rozhodli práve pre ňu?
Už od začiatku svojich štúdií som chcel robiť výskum. Počas štúdií som potom pracoval vo vedeckom krúžku na katedre biochémie u profesorov Jindru a Kováča, lebo toto štúdium vám dáva veľa z chémie a veľa aj z medicíny. Na chemickej fakulte nemajú študenti ani zďaleka toľko medicínskych disciplín a na lekárskej fakulte sa zasa nevyučuje také široké spektrum chemických disciplín. Takže je to ideálne štúdium, aby sa človek mohol venovať medicínskemu výskumu tak, ako sme ho dodnes chápali. V súčasnosti však k tomu treba ešte pridať molekulárnu biológiu a genetiku, ktorá tam nie je až taká silná. Preto je dnes trochu komplikovanejšie, kde získať najlepší základ pre vedeckú prácu medicínskeho zamerania.

Čo vás najviac ovplyvnilo? Bol to váš americký kolega a neskorší laureát Nobelovej ceny Julius Axelrod alebo celkové prostredie v americkom Bethesde?
Bola to predovšetkým snaha niečo dosiahnuť. Niečo nové, doteraz nepoznané. To som vždy v sebe cítil a bol som dostatočne zvedavý poznávať biochemické a fyziologické procesy v živom organizme. Iste, prispel k tomu aj môj pobyt v National Institutes of Health v Bethesde u profesora Axelroda, ale v zásade som tam prišiel ako hotový vedec na úrovni PhD, mal som už za sebou kopu práce. Tam som ju len umocnil na inú úroveň, ale zameranie a ciele môjho skúmania boli jednoznačné od začiatku.

Ktorý výsledok z vašej výskumnej činnosti považujete za najzaujímavejší?
Azda poznanie regulácie sympatiko-adrenálneho systému, teda neuroendokrinného systému, ktorý produkuje hormóny známe ako adrenalín a noradrenalín. Za akútneho stresu, resp. počas opakovaného stresu sa nám podarilo zistiť, ako sa tieto hormóny vyplavujú, ako sa mení ich syntéza a - čo je dôležité - zistili sme aj aktivity enzýmov, ktoré sa na syntéze podieľajú. Boli sme prví, ktorí opísali zvýšenú aktivitu tyrozínhydroxylázy a fenyletanolamín-N-metyltransferázy. To sú kľúčové enzýmy pre syntézu adrenalínu, predovšetkým v stresových situáciách. Tieto výsledky sme publikovali už v roku 1970, v neskoršom období sa nám podarilo charakterizovať aj gény týchto enzýmov a našli sme výrazne zvýšenú expresiu týchto génov v dreni nadobličiek potkanov vystavených stresu. Toto boli prvé lastovičky počas dlhoročnej práce na probléme, na ktorom pracujeme aj teraz. Sledujeme desiatky oblastí v mozgu, ktoré regulujú proces syntézy a metabolizmu adrenalínu a ďalších hormónov na periférii i v organizme za akútneho a opakovaného stresu.

Viem, že ste zmenili pôvodnú definíciu stresu. Čo je to vlastne stres?
Pôvodná definícia stresu tvrdí, že stres je nešpecifická odpoveď organizmu na akýkoľvek podnet. Nám sa podarilo poopraviť pôvodnú Selyeho teóriu (mimochodom, Selye pochádza z Komárna) dôkazom, že stresor nie je nešpecifický podnet, ktorý by univerzálne aktivoval všetky systémy v organizme, ale že stresory predstavujú vysoko špecifické podnety, ktoré aktivujú rôzne systémy. Napríklad chladový stres vysoko aktivuje hladiny noradrenalínu, ale nie adrenalínu. Naopak, po inzulínom vyvolanej hypoglykémii dochádza k enormnému vyplaveniu adrenalínu a pritom noradrenalín sa skoro neaktivuje. A to sú pritom dva hormóny takmer toho istého systému. Zvláštnosť stresovej reakcie sme dokázali už na úrovni expresie génov. Takže stres je vysoko špecifická odpoveď organizmu na rôzne podnety.

Slovenskí vedci pôsobia v kozmickom výskume už takmer 30 rokov. Vy sám ste spoluautorom patentu zariadenia Plazma 01, ktoré slúži na odber krvi kozmonautov počas letu. Prekvapila vás v niečom spolupráca s kozmonautmi?
Začali sme ešte na biosputnikoch série Kosmos. Laboratórne zvieratá, ktoré v nich lietali, boli z nášho ústavu. Zodpovedali sme aj za vedecký program počas letu prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu. Publikovali sme viac než sto vedeckých prác z tejto problematiky. Ruskí kolegovia sa na nás obrátili s požiadavkou, aby sme pokračovali v meraniach s kozmonautmi. Išlo o odbery krvi počas kozmického letu. Vďaka dielňam ČSAV sa nám podarilo vyrobiť prístroj Plazma, ktorý sa potom zdokonaľoval - jeho štvrtý model inštalovali na stanicu Mir. Boli to injekčné striekačky, ktoré už mali v sebe heparín, napichla sa véna, odobrala sa krv, odstredila a zmrazila v mrazničke na solárne batérie. Vzorky plazmy sme potom analyzovali na Slovensku, takže sme mali nielen krv od slovenského kozmonauta, ale aj od francúzskeho, rakúskeho, amerických a ruských. Aj od Poliakova, ktorý strávil vo vesmíre viac než rok.

Mal Poliakov nejaké mimoriadne odchýlky od iných kozmonautov? Zmenil ho nejako dlhodobý pobyt?
Na naše počudovanie, nemal. Poznáme sa aj osobne - on je tiež lekár, hovorili sme o všeličom. Adaptoval sa po návrate normálne. Jediná zmena, ktorú sám postrehol bola, že inak vníma striedanie ročných období. Nie tam hore, ale doma, po návrate na Zem. Nevedel to presne definovať, ale cítil to.
Mnohé faktory kozmického letu vrátane beztiažového stavu treba intenzívne študovať. Veď medziplanetárne lety sa plánujú na roky. Let na Mars, o ktorom sa už reálne na medzinárodných kongresoch hovorí, bude trvať tri roky. Pripravujú sa projekty, podľa ktorých by človek mohol letieť na Mars už okolo roku 2010. Všetky tieto výskumy sú veľmi zložité. Napríklad s Ivanom Bellom sme sledovali, ako pôsobia na človeka bežné stresory v beztiažovom stave. Sám bezváhový stav nespôsobuje nejaké mimoriadne zmeny, okrem už známeho úbytku vápnika v kostiach. Keď sa človek naň po štyroch až piatich dňoch adaptuje a vystavíme ho inému stresu, obyčajne dochádza k oveľa silnejšej reakcii - človek vníma ďalšiu záťaž oveľa citlivejšie.

Venujete sa výskumu stresu. Dnes sa hovorí o vystresovanej generácii. V minulosti v časoch vojen a koncentračných táborov stresy neboli? Alebo sa len rozšírili na príliš veľké percento populácie?
Je pravda, že stres sa dávnejšie nevnímal toľko ako dnes. Ide to ale ruka v ruke s postupujúcou civilizáciou. Veď dnes sa za 10 až 12 hodín dostanete na druhý koniec sveta. Keď som letel z Ruska do Japonska cez Severný pól, nikdy som nevedel, koľko je hodín, každú chvíľu platil iný čas. Za hodinu sa z médií dozviete o katastrofách, ako teraz v Indickom oceáne, o ktorých by ste sa pred sto rokmi nedozvedeli vôbec alebo s niekoľkoročným oneskorením. Každú chvíľu si vás nájde niekto cez mobil. Stresové situácie samozrejme existovali aj predtým a človek na ne reagoval rovnako ako dnes, ale prichádzali neporovnateľne zriedkavejšie. Vývoj stresovej reakcie v organizme totiž trvá celé tisícročia a táto reakcia sa iste nezmenila za posledné storočie, ale podnetov, stresorov bolo podstatne menej. Ľudia žili pomalšie, pokojnejšie. Dnes prevláda súťaživosť, bojovať musíte o prácu, o zárobok, a toto všetko výrazne pôsobí na náš organizmus, na náš zdravotný stav.

Ako sa voči stresu brániť?
To je ťažká otázka. Sám to zažívam a pritom viem, čo sa v mojom organizme deje. Snažím sa svoje reakcie ovplyvňovať, ale napriek tomu to nie vždy dokážem. V zásade však netreba preháňať určité činnosti, ale zachovať si zdravú rovnováhu medzi prácou a oddychom. Je to dosť ťažké a sám to presne nedodržiavam. Často pracujem až do vyčerpania, ale potom si dám dlhšiu pauzu a ničoho sa nedotknem, napríklad cez víkend. Treba mať vyváženú životosprávu a okrem toho mať pohyb, šport. Striedať protichodné činnosti - ak dlho pracujete, vyjdite si na prechádzku alebo za kultúrou. Niektoré antistresové preparáty treba brať s rezervou, ale vitamíny C, B a E môžu iba pomôcť. Najlepšia rada je vziať rozum do hrsti a nedať sa vyviesť z rovnováhy predovšetkým situáciami, ktoré sú neriešiteľné.

Aké máte vedecké plány?
Teraz sa zaoberám zmenami katecholamínového systému indukovanými stresom v rôznych funkčne rozdielnych oblastiach mozgu a srdca na molekulárno-genetickej úrovni. Keďže už nie som riaditeľom ústavu, mám na výskum trochu viac času a snažím sa ho maximálne využiť. Moja pracovná skupina sa snaží sledovať funkciu jednotlivých génov a transkripčných faktorov, ktoré sa podieľajú na syntéze adrenalínu. Je to veľmi atraktívna záležitosť, pretože dnešnými metódami môžeme pozorovať desiatky, stovky, ba až tisícky génov naraz u zvierat vystavených rôznym stresovým situáciám. Pozorovania robíme v spolupráci s profesorom Sabbanom z New York Medical College vo Valhale. Je to fascinujúca práca na úrovni súčasného poznania v danej problematike, ktorá vás musí nadchnúť.