Ale Drahoš Daloš vyrába fujary už celé štvrťstoročie, veľmi dobre vie, že ani bazové drevo nemôže byť len také všelijaké.
"Treba ho hľadať pod stromami, najmä pod agátmi alebo topoľmi. Baza je tam nútená rásť úsporne, zhodí všetky haluze a zostane čistá," hovorí Daloš vo svojej dielni v suteréne, ktorá je jeho fujarovým kráľovstvom.
Po kútoch miestnosti sa okrem hotových nástrojov všade opierajú štíhle kmene bazy. "Po rokoch to budú možno pekné fujary," povie. Do rúk vezme jednu z palíc a pohladí jej drsný kmeň. "Môj učiteľ mi často hovorieval: chlapče môj, drevo na dobrú fujaru nemá počuť kohúta kikiríkať, ani vodu spievať. Preložené do slovenčiny, nesmie narásť blízko potoka, lebo je tam vlaha, ani blízko dediny, lebo je tam vyhnojená zem. Baza musí mať ťažký život, aby mala drevo husté a tvrdé."
Slovenský unikát. Fujara je zvláštny nástroj. Už preto, že je slovenským unikátom. S píšťalami, ktoré sa u nás šírili najmä s valašským osídlením, má síce spoločný pastiersky pôvod, no v skutočnosti sa do konečnej podoby a dĺžky vyvinula až na našom území. "Usudzujeme tak podľa mnohých historických zdrojov," tvrdí etnomuzikológ Bernard Garaj.
Fujara vznikla ako intímny nástroj na meditatívnu hudbu v samote hôr, nie na masovú zábavu ľudí. Hrali na ňu na salašoch večer po ťažkej robote, keď bol syr urobený a ovce podojené. Nie náhodou je predurčená na zádumčivé melódie. "Zrejme slúžila aj na to, aby sa hráč cez hudbu vyžaloval," dodáva Daloš. "Alebo porozprával sa s niekým vyšším nad sebou. Lenže toto všetko dávno vymizlo, v dnešných časoch už neuvidíte, žeby bača hral. Kedysi však takéto meditácie na salašoch fungovali. Hrávalo sa pre malý okruh poslucháčov, štyroch-piatich ľudí, viac ich na salašoch nebolo."
Fujarova kríza. Pred tridsiatimi rokmi prežívala fujara krízu spolu s vymieraním posledných klasických fujarášov. Ale od 80. rokov chytá nový dych. Vzchopilo sa nové pokolenie výrobcov a ešte väčšie zmeny priviala doba s tým, ako sa svet začal obracať k etnomuzike. S modernými trendmi rastie i záujem o fujary. Nielen ako o folklórnu relikviu, ale aj medzi alternatívnymi muzikantmi. Tým viac, že sa krížia najrôznejšie hudobné žánre a nejeden pôvodne folklórny hudobník teraz nahráva s modernými kapelami. Fujara úspešne prekračuje aj slovenské hranice. "Jej fascinujúci zvuk využívajú mnohí hudobní experimentátori," upozorňuje Garaj.
Nové vetry zaduli ešte v čomsi inom. Hovorí o nich napríklad bratislavský fujaráš s podpolianskymi koreňmi Ján Kružliak, ktorý hrával dlhé roky v Orchestri ľudových umeleckých nástrojov Slovenského rozhlasu. Dnes vyučuje hru a taktiež fujary vyrába. Tvrdí, že na tento výsostne mužský nástroj už začínajú hrať i dievčatá, čo predtým nebývalo.
Prerod dreva. Len čo sa teda bazové kmene donesú z lesa domov, treba ich ošetriť a zakonzervovať z oboch strán vazelínou. Aby drevo pri schnutí nepuklo a aby sa nástroj mohol neskôr presne vyladiť v géčkovej tónine. Potom sa palice odložia, lebo drevo sa musí dokonale vysušiť - aj na niekoľko rokov. Čo kút v Dalošovej dielničke, to haluze z iného roka. "Tamto sú dvetisíctrojky, tamto zas dvetisícštvorky," ukazuje presné dátumy zapísané na kôre.
Až tri roky po prinesení z lesa sa začína z dreva robiť zázračný prerod na fujaru. Palicu dlhú okolo 1,8 metra treba najprv opatrne rovnomerne skrz-naskrz prevŕtať. Daloš berie vysušený kmeň, pripevní ho na koncoch do zverákov, aby sa krivé drevo vyplo. Nebožiecmi, začínajúc od najtenšieho, vŕta do kmeňa pozdĺžnu dieru. Päť hodín poctivej fyzickej práce. Výsledkom je tridsať milimetrov široký tunel v kmeni. Baza má svoje výhody. "Nástroj pri vŕtaní neujde nabok, lebo jej drevo má v strede ´puhu´, mäkkú dužinu, do ktorej sa vrták ľahšie zavrtáva," vysvetľuje fujaráš.
Prederavené drevo potom opracuje obojručným nožom, poriezom a nakoniec jemným šmirgľom, kým nevytvorí hladký pravidelný valec s hrúbkou steny asi deväť milimetrov.
Duša nástroja. Po najhrubšej práci príde na rad to hlavné - zrod "fujarinej duše". Na jednom z koncov sa zboku palice vydlabe dlátom kanálik a prieduch. "Nástroj tým ozvučím," komentuje prácu výrobca. "Je to vec presnosti. Vytvorí sa hrana - podľa nej fujaru nazývajú aj hranový nástroj - na ktorú naráža prúd vzduchu vháňaný dychom dovnútra valca."
Od toho, ako presne sa urobí prieduch, závisí kvalita nástroja. Prúd vzduchu rozkmitá vzdušný stĺpec vo vnútri a vzniká hlas. Rovnaký princíp je aj pri zobcovej flaute alebo organovej píšťale. Napokon treba dovnútra valca ešte vsunúť maličký klátik, ktorý prúd vzduchu nasmeruje na hranu. Domáci pán ho vyrába na staručkom sústruhu. "Je to stodesaťročná zázračná mašina. Chceli ju odo mňa kúpiť do Košíc do Technického múzea. Ale ja som im povedal: čo vám je, veď ja na nej sústružím! Nepredám ju ani za nič," rozohňuje sa. Paradoxne mu kúpu kedysi dávno prihrali šťastné okolnosti. Dnes je sústruh historický skvost, pochádza z Nemecka z konca 19. storočia.
Osudové stretnutie. Na Dalošovi, ktorý tak zasvätene rozpráva o fujarových tajomstvách, je pozoruhodné, že vyrástol vo Veľkom Záluží, v dedine pri Nitre, a nie okolo Detvy či Hriňovej, kde majú fujary domov a kde sú aj dnes najchýrnejší výrobcovia. Práve Daloš je však dôkaz, že fujarášske remeslo je schopné prežiť. On sám sa v mladosti najprv vybral za športovou kariérou, ktorú mu uťali zdravotné problémy. Ale doteraz má v pamäti chvíle z detstva, keď u nich často hrával na dvore ujo Antalík na gajdy. "Ľudové melódie mám napočúvané od malička," spomína naňho. V sedemnástich celkom podľahol ich čaru. Vtedy zažil aj osudové stretnutie s fujarami v Poľnohospodárskom múzeu v Nitre, kde ho pracovníčky pustili i do depozitov a dali mu adresy najlepších výrobcov. Tak sa mladý Daloš pustil po ich stopách.
Odlišnosť fujary od píšťal je okrem dĺžky v tom, že popri hlavnom valcovom telese má aj kratšiu bočnú trubicu, prídavný zvukovod. Historicky sa vyvinul zároveň s tým, ako sa zväčšovala dĺžka nástroja. Ak by totiž hráč musel fúkať do hlavnej trubice, jednoducho by nedočiahol na dierky na jej dolnom konci.
Píšťaly s prídavným zvukovodom sa nikde inde než u nás nevyskytujú. Hranová píšťala a ešte s bočnou trubicou, to je aj podľa etnomuzikológov slovenská zvláštnosť.
Rozfuk. Takmer hotová fujara, hoci na nej už možno hrať, ešte predsa len nie je dokončená. Dá sa ladiť, lahodí uchu, ale chýba jej to, čo lahodí oku - ornamenty. Ako všetci výrobcovia aj Daloš má vlastný "ozdopis". Okrem neho na každom kuse vyryje aj veľkú iniciálku "D". Za štvrťstoročie, čo sa venuje tejto výrobe, vyšlo z jeho rúk viac než 150 originálov. Cena vždy závisí od bohatosti výzdoby. Dalošovou špecialitkou sú skladacie verzie, zložené do kufríka. Vznikli ako odpoveď na požiadavky doby - dá sa s nimi bez problémov cestovať napríklad aj lietadlom.
Výklad o zrode fujary je na konci. Daloš vezme jeden z opretých hotových nástrojov, fúkne doň a vylúdi známu ťahavú clivo-fujarovú rezonanciu tónov, ako muzikanti hovoria, rozfuk. Ffff-ffff-ffff-ffff-ffff... Kto to začuje, musí ho lapiť za srdce. A takých je čoraz viac.
Liečba hudbou. Daloš pochodil výstavy hudobných nástrojov v Paríži, Frankfurte nad Mohanom aj inde a všade sa stretol so záujmom. Vďaka nemu sa slovenská fujara ocitla napríklad v prestížnom svetovom katalógu ľudových inštrumentov. Teraz vyrába nástroje aj pre ľudí do zahraničia, čo vôbec folklór nehrajú. Istý pán z Čiech, ktorý má dcérku s epilepsiou, skúša fujarovú muzikoterapiu. V Paríži si zas od Daloša kúpil tri kusy psychiater, ktorý chce liečiť hudbou ľudí závislých od drog. Fujara je podľa neho na to veľmi dobrá, lebo má hlboké tóny. Frekvencie a vlnenia, čo z nej vychádzajú, vraj zvláštne pôsobia na mozgové hemisféry a ovplyvňujú vôľové vlastnosti.
Staručká fujara teda v žiadnom prípade nekončí. Naopak, prispôsobuje sa počítačovej dobe. Má svoju stránku na internete. O nástroj samotný - výrobu a tradície - sa stará niekoľko desiatok ľudí, predovšetkým tradiční stredoslovenskí majstri s fortieľom otcov a dedov, ale aj pozitívni fanatici v iných regiónoch. Skupinka odborníkov z Ústavu hudobnej vedy SAV sa dokonca pokúša, aby fujaru zapísali s jej hudobným bohatstvom na Listinu artefaktov duchovného dedičstva UNESCO. Najlepší z najlepších fujarášov dostávajú na Slovensku certifikát odbornej komisie. Toto ocenenie má aj Drahoš Daloš.