Navštíviť "ostrov slobody", ako sa zvykne nazývať Kuba, patrí k snom asi každého nadšeného cestovateľa. A hlavne, kým je tam ešte Fidel -- ten, ktorý sa 2. decembra 1956 vylodil so svojimi spolubojovníkmi na Kube a po trojročnom boji z nej už neodišiel. Keď tu už nebude, potom to vraj už nebude to pravé, jedinečná atmosféra sa vytratí s príchodom kapitalizmu a celý ostrov bude patriť Američanom.
Biele pláže, salsa, mojito, exotika, chevrolety, opálené telá, pohoda a relax. To predsa treba vidieť! Ide však o pravú a jedinú tvár tejto krajiny? Naozaj je Kuba rajom tak, ako nás o tom presviedčajú cestovné kancelárie?
Prežiť!
Na základe mojej nedávnej cestovateľskej skúsenosti na Kube mám pocit, že Kuba je najmä krajinou mnohých rozporov. Čas sa tu akoby zastavil, ľudia sa stali pasívnymi prijímateľmi hesiel o neotrasiteľnosti revolúcie, víťaznom ťažení proti kapitalizmu, nepriateľom štátu a o úspechoch socializmu. Revolúcia ich naučila nedôverovať nikomu, naučila ich slepo rešpektovať vodcu a nesťažovať sa.
Naučila ich však aj niečomu inému, a to schopnosti vyvinúť všetku snahu a nájsť všetky spôsoby, ako prežiť. Na Kube je totiž priemerná mesačná mzda 15 CUC (konvertibilné pesos), čo je približne 13 eur.
Znalca pomerov musí dosť prekvapiť, ako je možné prežiť s takým malým rozpočtom. Ako často pripomínajú sami Kubánci, na Kube je možné všetko, a tak nie je problém nakúpiť lacno na čiernom trhu (bolsa negra či por la izquierda), kde sa môžu ľahko dostať k produktom, ktoré im vláda ponúka vo veľmi obmedzenom množstve v rámci prídelových kvót, alebo sa predávajú v "dolárových obchodoch", kde sú ceny vysoké aj pre našinca a nieto ešte pre samotných Kubáncov.
Zohnať je možné naozaj všetko. Od malej skrutky až po rakvu. Problémom nie je ani školská uniforma pre deti, na ktorú je štát skúpy, keďže dáva k dispozícii len dva kusy počas prvých rokov školy, a to vo veku 5 a neskôr 10 rokov dieťaťa. Podobne je to aj s hygienickými vložkami, ktoré vláda prideľuje raz za tri mesiace.
Peniaze v socializme
Všadeprítomnú korupciu si nie je možné nevšimnúť. Pri ceste taxíkom by vás určite nemal prekvapiť úplatok, ktorý síce nenápadne, ale pred vašimi očami podá taxikár policajtovi pri kontrole jeho vozidla. Kubánci sa naozaj naučili žiť s režimom a ironicky povedané, využívajú všetky výhody, ktoré im poskytuje.
Tento systém ich priviedol do úplnej izolácie, neumožňuje im dostatočnú sebarealizáciu, súkromné podnikanie či slobodné cestovanie. Krádeže v práci sú na dennom poriadku a aj napriek snahám obmedziť ich sprísnením trestov, vláda v tomto smere nie je príliš úspešná. Kubánci riskujú pokuty či dokonca väzenie aj za pozeranie telenoviel, prijímaných nelegálnym satelitným prijímačom či prezeranie ilegálnych internetových stránok.
Turizmus kontra školy
Kubánci sa naučili klamať o tom, ako im je dobre. Veľmi rýchlo pochopili, že dojnou kravou a ich záchranou sú turisti, ktorí prichádzajú v hojnom počte aj vďaka obrazu virtuálnej Kuby, ktorý im poskytuje kubánska vláda, a ktorý tak radi preberajú aj cestovné kancelárie. Sú ochotní porozprávať čokoľvek.
Rozvojom turizmu však paradoxne trpia iné sektory spoločnosti, a to najmä školstvo, z ktorého odišiel pre lepšie finančné ohodnotenie veľký počet učiteľov. Trpí nedostatkom kvalitných pedagógov, ktorí by boli dostatočne motivovaní a vzdelaní. Učitelia hromadne odchádzali zo školstva kvôli zníženým platom, nahromadeniu mimoškolských úloh najmä politického charakteru, a degradovaniu spoločenského uznania.
Vláda sa snažila zabrániť odlevu učiteľov opätovným zvýšením platov, ale v prostredí duálnej meny a neustáleho nárastu cien to nemalo žiadaný efekt. V období medzi rokmi 1989 a 1999 klesol stav učiteľov a vychovávateľov v krajine o viac než pätinu.
Revolúcia. Alebo smrť
O Kubáncoch vo všeobecnosti platí, že sú to zhovorčiví a milí ľudia, ktorí sa radi porozprávajú o všetkom, čo sa týka hudby, krás Kuby a pláží, o ktorých mnohí vedia len z počutia, keďže sami ešte nemali možnosť okúsiť vlastnými nohami jemnosť ich piesku či zacítiť vôňu mora.
Na témy o politických väzňoch, slobode slova či hospodárskej situácii môžete pokojne zabudnúť. Zbytočne si pokazíte aj poslednú idylku, ktorú prechovávate o prostom kubánskom ľude. Budú vás podozrievať a nepovedia vám nič iné, ako to, čo sa môžete dozvedieť z denníka Granma či televíznej obrazovky.
Štyridsaťsedem rokov vlády jedného muža im nedovolí otvoriť svoje mysle či vytvoriť si predstavy o niečom inom. Pri každom rozhovore s nimi cítite totálnu neinformovanosť či neznalosť o živote v iných krajinách, hlavne tých kapitalistických.
Všadeprítomná chudoba šokuje. Všetko trvá už príliš dlho na to, aby myšlienky revolúcie ostali neotrasiteľné v základoch. Aj preto je isté, že veľa ľudí tomu všetkému už neverí. Povedať sa vám to boja zo strachu pred možnými represáliami, keďže príklad uväznených ľudskoprávnych aktivistov naozaj účinkuje. Mnohí ich považujú za zradcov, ktorí očierňujú krajinu vo svete, pália trstinové polia, nechce sa im robiť a sú financovaní zo zahraničia. Všade počuť stále ten istý názor, to isté znie dookola ako obohraná platňa.
Zbytočné embargo
Pre rodiny politických väzňov to však neplatí. Rozhovory s nimi sa vám zdajú úprimné a otvorené. Prežili toho naozaj dosť a nemajú strach z ďalších sankcií. Nedôverujú nikomu, podporujú sa však navzájom. Tešia sa vyjadrenej solidarite a nikdy sa netaja tým, že peniaze či iné materiálne vybavenie dostávajú aj z iných krajín. Napokon, väčšine kubánskych rodín pomáhajú prežiť práve financie od svojich blízkych žijúcich na Miami či v iných častiach USA.
A otec revolúcie to veľmi dobre vie. Netreba byť tvrdým odporcom americkej politiky, aby ste prišli na to, že embargo USA voči Kube absolútne ničomu nepomohlo a situáciu ešte zhoršilo, a hlavne v tom, že posilnilo účinok kubánskej protiamerickej kampane v očiach Kubáncov.
Spoločníčky a pasáci
Ďalším z fenoménov, ktorý vás na Kube neobíde a s ktorým kubánska vláda bojuje, je tzv. jineterismo, t. j. kultúra spoločníčok a ich pasákov. Tento termín je odvodený od slova jinetero, čo v preklade znamená pasák či osoba, ktorá je schopná návštevníkovi obstarať dievča, cigarety, taxík, ubytovanie, a ktorá si za tieto služby účtuje províziu. Nie je zriedkavé vidieť v rušných uliciach Havany postaršieho zahraničného turistu, ktorý debatuje nenápadne s pasákom a vedľa neho stojí mladučká dievčina, pripravená splniť sexturistovi všetky jeho priania za finančnú odmenu.
Zahraničnému turistovi pritom nehrozí žiadny trest za konverzovanie s jineterom. No a ak si budete chcieť oprášiť svoje znalosti španielčiny a pri prechádzkach starou Havanou sa celkom nezáväzne porozprávať s niektorými jej obyvateľmi, ľahko sa vám môže stať, že to odmietnu s tým, že to nie je povolené. Boja sa totiž, že v prípade, že ich uvidí polícia, by aj oni mohli byť podozrievaní z jineterismu. A tak sa nemôžete čudovať ani tomu, ak mladá sympatická Kubánka s dieťaťom, s ktorou ste viedli príjemnú konverzáciu v rade pred múzeom čokolády, si k vám neskôr nebude chcieť sadnúť ku stolu z toho istého dôvodu.
Dvojtvárny ostrov
Kuba nie sú teda len pláže, lacný sex, najlepšie cigary, Buena Vista Social Club či Che Guevara. Kuba má totiž dve tváre. Súčasná podoba života na ostrove slobody láka a vzbudzuje obdiv u množstva turistov, ale pre domácich sa javí neznesiteľnou.
Každému s troškou empatie je jasné, že táto krajina potrebuje zmenu. Cesta k nej však nebude vôbec ľahká a pokojná. Práve naopak. Kubánci sa stali pasívnymi a chýba im pocit individuálnej zodpovednosti. Boja sa zmeny aj napriek tomu, ako dobre si uvedomujú jej nevyhnutnosť a neodvrátiteľnosť. Kuba je naozaj krajina plná rozporov.
Gabriela Šuvadová, autorka je pracovníčkou OZ Človek v ohrození