V to ráno o 8.30 hod. sa pre mňa začalo typické utorkové rokovanie. Ako vyzerá týždenný plán, kto má službu, koho treba posúriť. Pracoval som ako projekčný inžinier na stavbe Federálneho súdu v Brooklyne, hneď vedľa Brooklynského mosta. Pred deviatou hodinou mi zavolala známa, že do veže Svetového obchodného centra vrazilo lietadlo. Asi nejaký malý jednoplošník, pilot asi dostal infarkt. "Nemôžem hovoriť, zavolám ti neskôr," povedal som. O niekoľko okamihov sa rozleteli dvere. Mike Flaherty, náš stavbyvedúci, bývalý námorný vojak, stál vo dverách a kričal na plné hrdlo: "Všetci von! Toto je útok na Spojené štáty. Práve som videl druhé lietadlo ako vrazilo do druhej veže. Toto je federálna budova a všetci musíme okamžite von!"
Z dvojičiek sa dymilo a plamene olizovali vnútorné železné stĺpy. Vedel som, že nosníky nevydržia horúčavu a oceľ sa začne rýchlo taviť. Polícia uzavrela most, púšťala iba náhliace sa policajné a požiarne vozidlá, smerujúce k horiacemu peklu. Tušil som, že dôjde k nejakému, možno len čiastočnému, kolapsu, že oceľové stĺpy to nevydržia, zobral som si prilbu, baterku a prenosné rádio a vydal som sa cez most k vežiam. Musel som ich varovať.
Panika, ticho a tma
Davy ľudí sa hrnuli oproti mne, bol to však pokojný sprievod, žiadna panika. V tom momente som však uvidel, ako južná veža padá. Ľudia boli k WTC otočení chrbtom a keď lavínový zvuk dorazil k nám, budova už bola pochovaná v mrakoch prachu. Všetci kričali, ženy plakali a v behu začali strácať topánky. Panika vystriedala pokoj.
Tentoraz už ľudia, náhliaci sa oproti mne, boli zahalení popolom. Vyzerali strašidelne, ako pocukrovaní duchovia -- iba oči a nosné dierky vykúkali z popola na ich tvárach. Keď som dorazil k budove newyorskej radnice, Manhattan bol obalený hmlou. Uvidel som vrchol druhej, severnej veže, ako skĺzava za obrovského rachotu do prachovej podušky. Vzápätí sa medzi budovami vyvalilo obrovské množstvo prachu a trosiek. Okolo úst si obmotám pracovnú úradnícku košeľu. Polonahý sa rozhliadam a vidím iba blikajúce svetlá policajného vozidla. Je ticho. Úplné ticho. Prerušil ho až krik policajta: "Priestor bol uzavretý, choďte hore, na sever!" Rozhodol som sa, že prídem zajtra, chcem pomôcť, ale neviem ako."
Deň potom
Druhý deň bol taký pekný ako v to osudné ráno. Slnko svietilo, teplota bola optimálna, vlhkosť nízka, ale čosi bolo iné. Osemmiliónové mesto sa naraz zastavilo. Ulice boli prázdne, ani vtáky si netrúfali vzlietnuť či zaspievať a ľudia iba šepkali.
Inžinierom a stavebným robotníkom sa podarilo prehovoriť policajtov, a tak nás eskortovali cez most k spadnutým dvojičkám. Keď sme konečne prešli medzi budovami Gateway Plaza, otvorila sa brána pekla. Pred nami sa rozprestierala nekonečná hŕba trosiek, betónových podlaží rozdrvených na prach, oceľových stĺpov pokrútených ako mučeníci na šibenici. Celé kusy fasády vyčnievali zo zeme ako črepiny nejakej obrovskej bomby. Nekonečná hŕba, lebo nebolo vidieť jej vrchol. Mračná prachu všetko zahalili, nedovideli sme ďalej ako na dvadsať metrov. Spýtal som sa požiarnikov, či nemajú plán budov. Videl som, ako bezradne hľadajú dieru pod každou sutinou. Plány neboli. Všetky pochovali dvojičky alebo budova č. 7, ktorá slúžila ako Giulianiho centrálny úrad pre pohotovostné vedenie. Je zaujímavé, že plány všetkých stavieb mesta New York sú uschované na stavebnom úrade. Všetky okrem určitých vládnych budov a okrem dvojičiek. Tým, že Svetové obchodné centrum vlastnila Port Authority, pološtátna organizácia, ktorá má na starosti väčšinu mostov, tunelov a tiež letisko v štátoch New York a New Jersey, nespadalo pod mestské vládne orgány.
Záchranné plány
Po niekoľkých hodinách sa mi však podarilo plány nájsť v jednej policajnej zložke -- Port Authority Police Department (PAPD). Poslali so mnou ich policajnú eskortu a spolu sme urobili niekoľko kópií, ktoré som potom rozdal v Command Post všetkým hlavným zložkám záchranných tímov (NYPD, FDNY, FBI, CIA, Secret Service...). Potom som sa vydal so skupinou hasičov prehľadávať trosky. Dúfal som, že nejakí ľudia prežili vo výťahových šachtách alebo na schodiskách. Pretože som poznal pôdorys budov, chodil som tam celý rok na prednášky, vedel som, že s výkresmi v ruke schodisko nájdeme. Nachádzali sme však iba samých mŕtvych. "We Need a Body Bag," ozývalo sa z rôznych častí hromady trosiek. Občas bolo počuť zvuk píšťalky a všetky ruky, všetky stroje a žeriavy sa zastavili, aby načúvali volaniu o pomoc.
Pri jednej porade v hlavnom štábe záchranných operácií -- Command Post, o pár dní neskôr, som si všimol, že konštrukční inžinieri, piloti žeriavov a hasiči sú zmätení. Prezerali si plány dvojičiek a okolitých budov a snažili sa orientovať medzi niekoľkými podlažiami podzemných priestorov. V tom momente som dostal nápad. Potrebujem trojrozmerný model, ktorý by ukazoval aj polohu trosiek. Bolo veľmi dôležité vedieť, ktoré podzemné stĺpy boli zachované a ktoré zničili trosky veží.
3-D počítačový model by problém vyriešil, a tak som začal s niekoľkými priateľmi dávať dohromady informácie, fotodokumentáciu a plány na vybudovanie tejto pomôcky. Najskôr som však počas prvého víkendu postavil kartónovú maketu nadzemných častí obchodného centra, vrátane trosiek. Keď som ho priviezol do hlavného štábu kancelárie, Mike Burton, šéf celej akcie v Ground Zero, mi povedal: "Môžeš tu zostať. A pokračuj v tom, čo robíš."
Štvrtá dimenzia
Ďalší krok bol detailný, trojrozmerný alebo štvorrozmerný počítačový model (čas bol štvrtou dimenziou), ktorý umožňoval identifikáciu dobrých a zlých stĺpov, pozíciu a status trosiek a ich vplyv na existujúce zachované podlažia. Bolo možné správne určenými dátami (váha, kinetika, veľkosť) vytvoriť animované správanie štruktúrnych častí zrúcanín (napr. keď dáme do poriadku časť podlažia v blízkosti polozrútenej steny severnej veže, akým spôsobom a ako dlho bude padať). Naše počítačové modely zaujali konštrukčných a stavebných inžinierov firmy pracujúcej v Ground Zero tak, že ma pozvali, aby som s nimi pracoval od jari 2002 pre Larryho Silvesteina, majiteľa prenajatých dvojičiek, ktorý sa súdil s poisťovňami o zaplatenie náhrady škody spôsobenej teroristickým útokom. Z nazhromaždených údajov bolo možné študovať a vypracovať model náletu lietadiel, postup ohňa uprostred budov i postupné zosunutie jednotlivých štruktúrnych prvkov počas kolapsu. Medzitým som založil firmu Brainstorm, ktorá sa zaoberá 4-rozmernými počítačovými modelmi pre stavby a podzemné dráhy a štúdiami rozvoja mesta New York.
Len čo sa práca v Ground Zero pre mňa skončila, začali sa silné depresie. Keď som bol uprostred všetkého toho diania medzi troskami, koncentrácia na prácu a snaha pomôcť zabraňovala, aby emócie úplne...