Tu zazriem pozďaleč svetlo. Navrchu hory Paradajz plápolajú smrteľné duše, okolo vatry sa luní dvanásť mesiačikov. I zdvihol sa Brezeň, popošiel k susednému mesiačikovi, dal mu kyjak do ruky a povedal: Bratku, zasadni si ty na moje miesto! Mesiac Lipeň sadol hore na najvyšší kameň a zatočil kyjakom nad vatrou. Vatra vzbĺkla tri razy vyššie, stromy sa rozvili do listov, vtáčikovia štebotali a vyspevúvali dookola, včiel a kvieťa všade plno. Pod kríčkami vyzeralo, akoby bol bielych hviezdičiek nasial, a navidomoči menili sa biele hviezdičky na jahody a zreli, dozrievali, bolo ich, akoby celá zem skrvavela. Bolo ich, akoby bol papier popísal krvou. Najskôr sa vidí, áno, ak dobre vidím, že sa mi na rukopis vylial džbánik červeného.
A mesiac za lunou sa valí, lunobitie, valí sa jak vlnobitie, odrazu je neskoro, akoby z ničoho nič. Už ani ten čas nikdy nepostojí, čas ani písacím strojom nezastavíš, preto píšem už len krátko ako život.
Blúdim, dlho blúdim v pravde samoty. Novolunenie. Navrchu hory plápolanie. I zdvihol sa braček Lipeň, popošiel ku mne a povedal: Bratku, zasadni si ty na moje miesto!
Zapálil som si cigaretu, zasadol k písaciemu stolu a zatočil novučičkým budzogáňom. Vatra sa rozplamenila do výšavy, stromky začali pučať. Medzi krovím uschované pod lístkami rozkvitali fialky.
Literatúra: to mĺkve spytovanie sa hluchých stromov. V strome je utajené teplo, papier je jeho časť. A tak sa opriem o krehučký papier, o jeho mocný kmeň -- a mlčky, mlčiačky sa dorozumievam s kýmsi cez každé povetrie. A tak sa zohrievame, lístím a dopismi šumíme, šuštíme, šuchoceme, akoby sme žili, ach, naozaj, ako keby sme žili... Lebo predsa len nie je márne nič, čo robíme, o čo sa snažíme s láskou.
V akejsi pozitívnej skepse, tvorivej, ktorá nemá čo získať, ale ani stratiť, tak snívam. A listujem si, akoby som kráčal lesom listnatým, šuchotavým, listujem si v knihách a listoch. Každá prítomnosť, tá minulá i budúca, je vždy a do značnej miery nepomenovateľná. Svet je labyrint.
Začal som to potichu tušiť ešte ako chlapec, keď mi otec k narodeninám venoval knihu Labyrint sveta a raj srdca, a ja som si ju naozaj -- popri románoch Karola Maya -- prečítal, pretože túto Komenského realistickú, satirickú i absurdnú prózu považujem dodnes za skvost svetovej literatúry. Je tu krásna tvorivá skepsa, ktorá nepodlieha mámeniu, ani nepredstiera ružové okuliare. Vidí úzkostnú chaotickosť a nezmyselnosť sveta, pred ktorým nás chráni azyl vlastného srdca, ak je naplnené slovom, duchom a pravdou. Literatúra: stav srdca, jeho umiestnenie.
Literatúra vidí, preto ukazuje.
Z nášho života a, samozrejme, aj z literatúry, sa vytratili tie základné a najpotrebnejšie esencie: mravnosť, charakter, tolerantnosť. Charakter -- teda pôvodnosť, neopakovateľná autentickosť, svojtotožnosť. Charakter, ráz, výrazná vlastná tvár, vyčlenená z mazľavého priemeru netvorivých môže mať aj znamienko negatívne. No charakter kladný, jasný, žiarivý, neslabnúci, slnečný a verný -- taký nesie so sebou len útrapy. Preto je vždy zriedkavý, vo všetkých dobách. Chvalabohu. Dobrého je vždy málo: čoho je veľa, aj podľa "zákonov trhu", stráca hodnotu. Aj keď je toho málo v živote a zriedkavo, temer nikdy; ale čo sa stane raz, dva, je už jestvovaním, a život je tiež len okamihnutie. Podobne je to s láskou. Tak je to aj s priateľstvom.
Bez lásky niet ani skvostu umenia, pestrej dúhy krásy, hoci tvorba je tragédia, v ktorej sa vlastnou krvou píše; k umeniu možno pristupovať len kolenačky. Umelec stojí na čele ľudského zápasu o prerábanie, prebásnenie skutočnosti a zbožnenie hmoty. Hodnota umenia spočíva v jeho miere ľudskosti, v najvyššom mysliteľnom pozitíve ľudského snaženia. Literatúra je stále otvorená otázka, ktorá znie krásne.
Žil som si v tieni slov, v ich jase, teda s knihami. Knihy (slovo) sú kozmická anténa. Ale rozhlasový prijímač musí byť aj uzemnený, doslova. To je príroda, konkrétne zem, stromy, rastliny, živočíchy. Bez dotyku s predmetnosťou, s hmotou, s matériou človekovo myslenie abstraktnie a jalovie, k duchovnosti akoby sme dospievali skrze zmysly, cez telesnosť; bez zmyslovosti niet ani jazyka, myslenia. Reč bez vzťahu ku skutočnosti je neosobná, suchá -- nič neznamená a nič neoznačuje, na nič sa nepýta, na všetko vie odpovedať.
Jazyk, i hudba, je nástroj otázky, nie odpovede. Dorozumenie aj preto nie je celkom možné. Možný je len občasný súzvuk, spoluznenie v otázkach: rozumieme si s niekým v spytovaní sa mlčiaceho Bytia, v rovnakej túžbe, v spoločnom hľadaní... Odpoveď musí byť konkrétna, až hmatateľná a pitná ako víno, ktoré je syntézou vesmíru: skladá sa zo všetkých elementárnych alchymických prvkov, substancií: ohňa, zeme, vzduchu, vody. Preto si dávam vždy -- až podnes, snáď aj zajtra -- dobrý pozor, s kým vypijem liter na púti, cestou k niečomu (ničomu?). Alebo na úteku od ničoho?
Áno, ničoho sa bojím viac ako niečoho -- horror vacui. To je otázka samoty, teda slobody, permanentného stavu srdca. Len v samote je možná sebatotožnosť, nie si ničím majetkom, nie si cudzí; bez sebatotožnosti nič poriadne nenapíšeš, neprídeš k novému pohľadu na staré veci.
Videnie nevidomosti. Predvídanie nevidomia. Vedenie. Kto ide v svetle a ho nosí, všeličo nevidí, alebo: kto chodí v tmách, všeličo uvidí. Tma si pamätá všetko, aj svetlo. Tak je to aj s každými časmi temna. Vždy sa treba aspoň pokúšať jestvovať naplno, autenticky, aktívne a tvorivo. Ani totalitná karanténa nemusí byť -- ako všetko -- jednoznačne negatívna: ako choroba alebo bolesť, môže to človeka všeličo naučiť a všeličo mu dať, čo by inak nenašiel. Každý jav treba vidieť aj opačne, dokonca z viacerých svetových strán. Akoby človek mal viac hláv; a viac hláv -- viac klobúkov, hovorí sa.
Ak v tme všeličo nevídané vidno, v prastarom tichu osamelom všeličo počuť. Býva to niekedy kruté. Inak to ale nejde, či sa to páči alebo nie, takže zbytočné je hrešiť, preklínať, márne sa tešiť, chváliť. Žiť, žiť... Aj keď Bytie sa z nás iba smeje, vysmieva, posmieva sa nám.
V Štiavnických vrchoch zatiaľ nesneží, anjeli nepŕchnu, nestrácajú perie, neprichádzajú. Neprichádzajú, lebo ešte nie je tak zle, aby museli. Sú to bytosti vznášajúce sa lunivým šumom po ostrí meča, aj dvanásti naraz vedia sedieť na hrote noža presne vždy, keď je tu krajná situácia Bytia.
StoryEditor