Dnes sa začína školský rok, ktorý by mal byť posledný podľa starých školských osnov. Minister školstva Dušan Čaplovič chce, aby bolo na školách menej všeobecných predmetov a viac prírodovedných predmetov, viac matematiky. Je to správny krok?
To nie je správna otázka pre mňa, pretože to, čo chce urobiť ministerstvo školstva, mňa nezaujíma. Železiarne Podbrezová majú svoju strednú odbornú školu, ktorá má jasné učebné osnovy, ktoré vychádzajú z potrieb fabriky. Študenti sa učia to, čo potrebujú do života, majú garantované zamestnanie po škole. Štát pripravuje študentov pre úrady práce. Tú otázku by ste mali položiť vedúcim úradov práce, či sú spokojní so zmenou učebnej osnovy a či sa bude takýmto absolventom ľahšie hľadať práca.
Ministerstvo to chce urobiť, aby motivovalo študentov ísť neskôr študovať na odborné školy.
Je správne, keď sa učia matematiku, fyziku, ale je potrebné pýtať sa na to ministerstva školstva. My učebné osnovy na našej škole nebudeme prispôsobovať štátu, lebo štát našich absolventov nezamestná.
Zaujíma ma váš názor, či je toto cesta?
Cesta je jediná. Pripravovať študentov na stredných odborných školách pre potreby priemyslu, a keď budeme vychádzať z tejto preambuly, tak zistíme, že treba zmeniť učebné osnovy. Tie majú byť prispôsobené typu priemyslu v tom-ktorom regióne, kde tie školy sú.
Mala by byť matematika povinná?
Samozrejme, že áno.
A čo cudzie jazyky?
Tiež.
Ministerstvo hovorí o zrušení povinnosti angličtiny a chce zaviesť len jeden cudzí jazyk. Je to podľa vás dobrý krok?
Pätnásť rokov sme robili rekvalifikáciu učiteľov. Ruštinári začali učiť angličtinu. Prišla učiteľka angličtiny, ktorá nevedela ani ceknúť po anglicky, ale hodnotila žiakov, ktorí po anglicky vedeli, ktorí boli najlepší z triedy, a ona im dávala štvorky a šikanovala ich. A dnes jej zoberieme prácu, keď sa už naučila po anglicky?
Zdôvodňujú to práve tým, že je málo kvalifikovaných a dobrých angličtinárov.
Tak ich mali nájsť. Minuli sme milióny z eurofondov na preškoľovanie. A kto hodnotí tých učiteľov? Kto kontroluje investície, ktoré boli urobené? Za to sú zodpovední pracovníci na úrade ministerstva školstva.
A ako by ste to riešili vy?
Bolo potrebné už dávno urobiť reformu škôl. Dať deti dokopy tak, aby boli školy plné, aby boli učitelia využití naplno, a tým pádom by zostali len učitelia, ktorí po anglicky vedia. A všetkých ostatných poslať na šrotové pole.
Čiže plány ministerstva sú plytvaním peňazí?
V školstve je neuveriteľné plytvanie peňazí.
V čom konkrétne?
Vo všetkom. Veď si len zoberme, koľko peňazí sme minuli na spomínané rekvalifikácie. Koľko peňazí sme vyhodili na školy, ktoré nie sú plné a ktoré sú postavené na 500 žiakov a sedí ich tam 150. A tie školy fungujú, pretože starostovia a primátori povedia, my si nedáme zrušiť školu. Ako keby to oni platili, ale to platíme my z rozpočtu. Oni iba naťahujú ruku, aby dostali peniaze.
Myslíte si, že práve plán zaviesť viac prírodovedných predmetov a orientovať sa viac na odbornosť pomôže znížiť nezamestnanosť?
Keby ste urobili anketu medzi zamestnávateľmi, všetci by vám povedali – pociťujeme najviac nedostatok odborne pripravených mladých ľudí. Či už na úrovni stredných odborných škôl, alebo na úrovni vysokých škôl. Máme 42 univerzít, 70 percent mladých ľudí, ktorí skončia školu, nie je pripravených na to, aby prišli po škole do práce a vedeli, čo budú robiť. Ak sa nám raz narodí 40-, 50-tisíc detí, nepotrebujeme kapacity na 80-tisíc. Štát sa musí správať hospodárne a vychádzať sa musí z dvoch vecí. Koľko mám detí a aký priemysel mám na Slovensku. Ak chceme hovoriť o odbornom školstve, tak musíme začať hovoriť o priemysle. Čo je garanciou ekonomického rozvoja tejto krajiny? Priemysel, nie malé a stredné podniky.
Kritizovali ste, že obce a samosprávy si držia školy, aj keď ich nemajú obsadené. Kto by mal stanovovať odvetvia, na ktorých by sme mali stavať?
Kto dáva peniaze na tie školy? Štát. Keby ste boli predsedom vlády, nechali by ste taký bordel v školstve, ako je? Dovolili by ste, aby na základných školách boli rôzne úrovne prípravy? Dovolili by ste, aby bolo toľko stredných škôl, ktoré pripravujú študentov na úrady práce?
No ten stav tu už je, tak sa poďme baviť o tom, čo s tým.
Sú firmy, ktorú fungujú a ktoré sú zdravé. Sú firmy, ktoré sa z nejakého dôvodu dostali do problémov. Je možné ozdraviť firmu, ktorá je takmer na kolenách? Ja hovorím, že sa dá zachrániť každá firma, tak ako sa dá upratať každý dvor. Len sa musí chcieť.
Ale ako?
Strašne jednoducho. Keď zoberieme demografický vývoj v každom okrese, viem, aké mám kapacity a poviem, tieto školy zatvorím. Sústredím deti z tých obcí do tohto mesta a budem ich zvážať školským autobusom z oblasti 15 km. Deti budú mať školu, ktorá bude vybavená, učitelia budú odborníci, ktorí budú zaplatení.
Pri zatváraní škôl však vždy vznikne tlak verejnosti.
Na to kašlem.
Školstvu ubližuje aj to, že každou zmenou vlády sa zmení vedenie ministerstva, to ruší už zavedené a takto dookola.
Po každých štyroch rokoch sa vymenia všetky ministerstvá, všetko sa vymení, a preto by mala byť spracovaná hospodárska politika, aby štát vedel, kam chce ísť.
Ale tu chýba kontinuita v reformách.
Je potrebné urobiť tú reformu, minister by mal byť oveľa tvrdší. My sme si zvykli, že keď sa nám niečo nepáči, tak frfleme. Buď budeš robiť to, čo potrebujeme, alebo sa choď pásť.
Mali by školy teda prejsť spod správy samospráv pod štát?
Samozrejme, že áno. Keď sú školy pod samosprávami, máme osem županov, máme mať osem filozofií? Máme vyše 2 700 starostov. Štát má počúvať 2 700 starostov, ktorí sa o štyri roky vymenia.
Školy by teda mali prejsť po štát, hovoríte, že potrebujeme urobiť reformu. Do akej miery spolupracujete na týchto veciach s ministerstvom školstva?
Tieto moje názory som prezentoval každému jednému ministrovi a predsedovi vlády, ktorý o to mal záujem.
Ministerstvo chystá projekt prepojenia odbornosti, praxe a školstva. Ste do toho tiež zapojení?
Ja nie, ja som súkromná firma.
U vás v Podbrezovej však prepojenie fabriky so školou zjavne funguje. Mohli by ste teda povedať, či ten projekt, za ktorý chce ministerstvo zaplatiť milióny, je správna cesta k tomu, aby si študent budoval vzťah s potenciálnym zamestnávateľom?
Iná cesta nie je. Jediná cesta je spojiť sa s predstaviteľmi priemyslu, ktorý v tom-ktorom regióne je, a prispôsobiť tomu osnovy. Zapojiť do toho zamestnávateľov, aby aj oni podporovali tých študentov, aby im garantovali prácu
Máte na to jasný názor. Keď už nespolupracujete s ministerstvom priamo, aspoň ste im to navrhli?
Komisii som toto vravel rovnako ako vám. Vravím to predsedovi vlády, všetkým. Nehovorím vám tu niečo iné.
Vypočuli vás teda?
Viete, vypočuť a urobiť, to sú dve rozdielne veci. Ja hovorím, ako to u nás chodí. My tento problém máme vyriešený.
V ktorom odvetví máme teda nedostatok ľudí?
Povedzte mi jedno. V ktorom nemáme? Za 20 rokov sme zdevastovali odborné školstvo. A pomohli tomu politici a učitelia. Aj s nimi máme obrovské problémy. Koľko učiteľov na sebe pracuje? To, čo vykazujú, zďaleka nie je pravda. Choďte sa pozrieť na slovenské technické univerzity. Koľko profesorov či docentov spolupracuje s praxou? Veľmi málo. Načo sú im tituly, keď ich nevyužívajú v praxi?
Čo by ste teda privítali od štátu?
Keby štát povedal: Vážení, peniaze, ktoré dáte na prípravu mladých ľudí, budete mať ako odpočítateľnú položku z vašich nákladov. Toto by bolo férové a kontrolovateľné. Štát musí v prvom rade vytvoriť podmienky, aby firmy mohli vychovávať mladých. Nemôže od rána do večera pľuť na firmy a doslova ich rabovať, a na druhej strane chcieť, aby vychovávali. Tu musí byť symbióza medzi štátom a podnikmi.
Malé a stredné podniky štát napríklad podporuje.
Ale kto je nositeľom ekonomického rozvoja? Firmy, ale nie malé a stredné, tie musia dostať zákazky od tých veľkých. Na Železiarne Podbrezová je napojených 660 firiem.
No aj tí malí môžu vyrásť...
Môžu, ale koľkým sa to podarí? Jednému, dvom? Koľko sa nám na Slovensku v garáži narodilo géniov?
Napríklad Esetu sa to podarilo. Takže malých by sme mali podporovať.
To je pravda, máme tu svetlé výnimky. A ja nevravím, aby sme ich nepodporovali, ale netvárme sa, že veľkým nedáme nič. Všetko sa rozdáva malým a stredným. V prvom plánovacom období dostali veľké podniky z eurofondov šesť percent.
Ste šéfom Klubu 500, ako sa na spojenie škôl a biznisu pozerajú vaši kolegovia?
V Klube máme firmy, ktoré podporovali či podporujú školy. U nás v Podbrezovej je rozdiel, že je to celé naše. Ale ten model sa dá nastaviť aj inak. Štát spolu s firmami vytvorí systém, ktorý bude garantovať, že mladí ľudia sa budú učiť to, čo potrebujú do života.
Prečo to teda nenavrhnete vláde?
Ja o tom hovorím 20 rokov, so všetkými doterajšími vládnymi činiteľmi.
Všetci politici sú teda na vine, že sa takýto systém neprijal?
No samozrejme, iste nie ja. Firmy dlhé roky poukazujú na to, že nám chýbajú technici, inžinieri. Namiesto toho vyškolíme bakalárov.
Sila firiem je však obrovská, prečo netlačíte na politikov?
Viete, kde je obrovská sila? V parlamente. Keby sa v ňom tí ľudia venovali veciam, ktoré sú zo života a komunikovali s praxou, tak by neprijímali toľko debilných zákonov, ktoré sú namierené proti priemyslu. Vy im môžete niečo povedať, ale v politike sú kluby a koaličné rady. Teraz je výhodou, že je jednofarebná vláda a jednoduchšie sa komunikuje. Ale problém so školstvom sa nabaľuje 20 rokov.
Prečo by to práve súčasná vláda mala teda bez vášho tlaku zmeniť?
Tí, ktorí vládnu, majú zodpovednosť, a nie ja. Čo sa mám s nimi ísť biť? Klub 500 sa má postaviť a ísť sa s nimi biť?
Možno by to pomohlo.
Nemám problém pripraviť vám materiál, kedy a čo sme ako Klub 500 vládam predložili a odporúčali.
To znamená, že štát vás ignoruje?
Takéto hodnotenie mi neprislúcha. Ja ako predstaviteľ priemyslu mám povinnosť upozorniť na problém. Neexistuje žiadna parlamentná strana, s ktorou by sme sa za desať rokov nestretli. Ak niekto z nich vraví, že o tomto probléme sme sa nebavili, tak klame.
Takže vás nepočúvajú.
Samozrejme, že nie. Nepočúvajú nás, lebo tomu nerozumejú. Ak by rozumeli, tak vzťah k priemyslu majú iný.
Železiarňam patria v Podbrezovej dve školy, stredná odborná a gymnázium. Prečo ste sa rozhodli mať ich plne pod svojou správou?
Potrebu vychovávať budúcich zamestnancov má každý a každý si ju rieši po svojom. My sme mali výhodu, že odbornú školu v Podbrezovej zakladali Železiarne. Ja som v podniku 34 rokov a bol som pri jej výstavbe. Štát nám ju potom doslova ukradol, nič nám za ňu nedal. Tak sme ju museli neskôr kúpiť, zaplatiť VÚC-ke za školu, ktorú Železiarne postavili zo svojich peňazí. Ale aj kým ju mal štát vo svojich rukách, tak sme sa u ňu starali, aby nepadla. Dnes si to robíme podľa seba a funguje to.
Uplatňujú sa všetci absolventi vašej strednej odbornej školy u vás?
Ročne ich máme okolo 70 a približne 15 z nich idú na vysoké školy, pretože nemajú problém spraviť prijímačky. Ak idú študovať na technické smery, dostanú od nás štipendiá. Dôležité je povedať, že za desať rokov, čo máme školu pod správou, žiadny z nich nešiel na úrad práce.
Všetci teda pracujú vo fabrike?
Všetkým z nich sme ponúkli prácu. Niektorí odišli napríklad do Anglicka, ale po čase sa vrátili späť.
Prečo ste zakladali gymnázium?
Keď som kvôli učiteľom prišiel o syna, tak som chcel celému štátu ukázať, že môže byť škola, kde učitelia nešikanujú deti. To bola základná pointa. Umožniť deťom z Horehronia študovať na škole, kde sú učitelia odborne zdatní, pripravení a nemajú tendenciu šikanovať deti.
Ako to dosahujete?
Musia robiť psychotesty.
Nemajú s tým problém?
Naši učitelia zarábajú o 20 či 30 percent viac ako je priemer a majú 14 platov. Učitelia sa k nám hlásia. A psychotesty u nás robia napríklad aj žeriavnici. Keď vyberáme ľudí na vedúce funkcie, platí to rovnako. Ja sám som nimi prešiel.
V minulosti ste kritizovali, že v štátnom školstve chýba hodnotenie odborných kvalít učiteľov. Ako to vyzerá u vás?
Investovali sme desiatky tisíc eur do ich vzdelania. Podporujeme ich, aby na sebe pracovali. Riaditeľka so zástupcami kontroluje ich pripravenosť.
Chodia zo školy do fabriky tiež na prax?
Tí, čo učia odborné predmety, musia poznať fabriku. Keď sme vstúpili do školy, prvé, čo som sa spýtal, bolo, ktorí z nich poznajú nás výrobný proces. Ruku zdvihli dvaja a ostatných som hneď poslal do fabriky.
A ako fungujú u vás študenti?
Tí chodia do fabriky na prax. Majú tam svoje priestory. Dvaja študenti majú jedného inštruktora, ktorý dostáva odmenu za to, že sa im venuje. Zodpovedá za ich bezpečnosť, za ich odborný rast.
V minulosti dostávali vreckové. Platí to ešte?
Áno, to platí pre strednú odbornú školu. Prvý deň po nástupe študenta mu otvoríme účet v banke a posielame mu finančné prostriedky podľa ročníka, ktorý navštevuje a podľa toho, do akého študijného alebo učebného odboru chodí, po vyhodnotení triednym učiteľom a majstrom odbornej výchovy, v priemere za štúdium po 70 eur mesačne. Keď začnú chodiť na prax, dostávajú peniaze aj za ňu.
Aj nejako kontroluje, či ich nemíňajú napríklad na alkohol či cigarety?
Ak by prišli napríklad opití, tak skončia. A cez víkendy sú za nich zodpovední rodičia.
Každý rok teda nastúpi do vašej firmy okolo 50 nových ľudí. Musíte pre nich vytvárať aj nové miesta?
Máme vyše 3 300 zamestnancov a každý rok odchádzajú ľudia do dôchodku. V tom je celý fígeľ. A tí skúsení zamestnanci tých nových vychovávajú.
Kto je Vladimír Soták
Rodák zo Sobraniec nastúpil do Železiarní Podbrezová v roku 1979 hneď po absolvovaní Vysokej školy technickej. Začínal ako robotník, neskôr bol vedúcim odboru bezpečnosti práce, investičným námestníkom a výrobným riaditeľom. Na čele spoločnosti je od roku 1994. Zároveň je predsedom Klubu 500 – združenia založeného majiteľmi firiem s viac ako 500 zamestnancami. V tomto roku bol zvolený za Najrešpektovanejšieho generálneho riaditeľa na Slovensku.