Európska integrácia

Európska integrácia je proces, ktorý sa začal v 50. rokoch 20. storočia a jeho cieľom bolo zjednotenie európskych štátov. Najvýraznejšie sa integrácia začala prejavovať po druhej svetovej vojne, keď vzniklo aj Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, predchodca dnešnej Európskej únie. Integrácia je akýsi rozvoj spolupráce jednotlivých krajín v rôznych oblastiach, ktoré sa vyvíjali a pridávali, ako sa Európska únia rozširovala. Počiatočnou myšlienkou integrácie európskych krajín totiž bola hospodárska spolupráca, ktorá sa až neskôr rozvinula do ďalších odvetví spolupráce.

Hlavným iniciátorom európskej integrácie bol Jean Monet, ktorý bol presvedčený, že práve ekonomická spolupráca pomôže krajinám dostať sa z povojnového stavu. Francúzsky minister zahraničných vecí neskôr predstavil plán založený na Monetových myšlienkach o vytvorení jednej organizácie združujúcej uhlie a oceľ Francúzska a Nemecka. Prvotným cieľom bolo sledovanie obchodu s oceľou a kontrola nad exportovaným a importovaným vojenským materiálom. Európske spoločenstvo uhlia a ocele, teda pôvodnú EÚ, založilo šesť štátov, okrem dvoch spomínaných aj Taliansko a krajiny Beneluxu. Spoločný trh sa podarilo vybudovať do roku 1957.

Postupné rozširovanie Európskej únie a integračný proces v Európe sa postupne prenášal do čoraz užšej spolupráce – colnej únie, spoločného trhu, hospodárskej a menovej únie a hýbal sa smerom ku konečnej fáze, ktorou je politická únia. K šestici zakladajúcich štátov sa postupne pridávali ďalšie, celkovo v šiestich etapách rozširovania. Najväčšie z nich prebehlo v roku 2004, keď do Európskej únie vstúpilo desať krajín, medzi ktorými bola aj Slovenská republika. Chorvátsko bolo zatiaľ poslednou krajinou, ktorá do Únie vstúpila – stalo sa tak v roku 2013. Momentálne je v Európskej únii 28 členských štátov.