Železniční dopravcovia aktuálne volajú po zákone o dopravnej infraštruktúre. Čo si pod tým má predstaviť bežný človek a čo by mu priniesol?
Odkedy naša asociácia vznikla, zaoberáme sa tým, ako zlepšiť podnikateľské prostredie a podmienky na trhu pre našich členov, teda nákladných železničných dopravcov. Postupom času sme zistili, že najväčším problémom a limitujúcim faktorom je železničná infraštruktúra.
Snažili sme sa preto nájsť podstatu problému a rozhliadali sme sa aj po okolitých krajinách, bavili sme sa s našimi zahraničnými konkurentmi, ale aj s firmami, ktoré priamo v doprave nepôsobia, ale vyrábajú napríklad železničné súpravy, prípadne sa zaoberajú výstavbou infraštruktúry.
Logicky sme sa museli zamyslieť, prečo to funguje v Poľsku, Rakúsku, Chorvátsku alebo v Česku.
Čo ste zistili?
Tieto krajiny majú jedno spoločné. Celý národ si zobral túto tému za svoju, vytvoril víziu, čo chcú dosiahnuť a za ňou si idú naprieč všetkými volebnými obdobiami aj koalíciami. Dobrým príkladom je Chorvátsko, ktoré si napríklad stanovilo, že do roku 2028 chcú mať diaľnicu v Dubrovníku a je úplne jedno, aké je postupom rokov zloženie vlády, napĺňanie vízií pokračuje ďalej.
Aj na Slovensku máme dlhodobé plány a vízie. Je jediným problémom to, že tieto ambície nemáme zakotvené v zákone?
Zrejme áno. Je to však aj otázkou politickej kultúry. V Česku napríklad majú Státní fond dopravní infrastruktury, ich plány nie sú v zákone, no tamojšia politická kultúra je taká, že v napĺňaní výziev sa pokračuje ďalej bez ohľadu na zmeny vo vláde.
U nás je to zas tak, že ak máte napríklad ministra dopravy z maďarskej koalície, tak nechá zatepliť železničnú stanicu v Rimavskej Sobote.
Ja proti Rimavskej Sobote, samozrejme, vôbec nič nemám, no v tom období sme mali aj iné pálčivejšie problémy, napríklad katastrofálny stav tratí v okolí Bratislavy, kvôli ktorému museli rýchliky z Budapešti do Bratislavy prechádzať cez tento úsek rýchlosťou 10 kilometrov za hodinu.
V zásade hovorím o tom, že politici nie sú pri rozhodovaní o kľúčových projektoch, ktoré platí štát, teda ľudia, ničím viazaní.
Ako by mal vznikať plán, respektíve zákon, ktorým by mali byť politici naprieč vládami viazaní?
Ideálne by bolo, ak by prišla zhoda naprieč celým politickým spektrom a všetkými organizáciami, a ktoré majú do toho čo povedať, čo chceme dosiahnuť. Následne nájsť k tomu cestu tak technickú, ako aj finančnú. Musí tým pádom byť s daným plánom uzrozumené tak ministerstvo dopravy, ako aj ministerstvo financií a bolo by dobré, aby rovnako tomuto plánu rozumelo aj ministerstvo životného prostredia.Najlepšie by bolo, ak by išlo o premiérsku tému. Tu ide o vyšší záujem, ktorý má veľký potenciál podporiť hospodárstvo a konkurencieschopnosť našej krajiny. Dnes sa s vami rozprávam z pozície prezidenta asociácie železničných dopravcov, no tu nehovoríme len o železniciach. Daný zákon by sa týkal všetkých dopravcov. Teda cestnej prepravy, leteckej prepravy, riečnej prepravy, cyklotrás, rozvoja elektromobility, nabíjacích staníc a mnohého ďalšieho.
Namiesto toho tu však len dumáme a pozeráme sa vôkol. Preto sa nám javí, že práve zákon o cestnej infraštruktúre, ako ho môžeme vidieť v Poľsku či Rakúsku, by bol pre Slovensko správna cesta.
Je teda najväčším problémom, že každý minister dopravy si rozvoj slovenskej infraštruktúry prispôsobuje čiastočne na svoj obraz?
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 72% na dočítanie.
Zostáva vám 72% na dočítanie.