Kvôli tomuto obchodu Andreas Kaufmann riskoval veľa. Investoval do firmy Leica, legendárneho výrobcu fotoaparátov. Chvíľu na to podnik, ktorý považoval digitálne fotenie za pominuteľnú módu, padal. Navyše prišla kríza. Dnes je však Leica opäť "stradivárkami" fotografického priemyslu.
Výrobcovia fotoaparátov zúfajú, mobily ich vytláčajú z trhu. Avšak nemecká Leica, storočná ikona medzi fotoaparátmi a prvý malý foťák (Leicht Camera) na svete, oslavuje vzkriesenie. Jej záchrancom je dedič rakúskeho papierenského impéria Andreas Kaufmann, ktorý získal za Nemecko titul EY Podnikateľ roka.
Po roku 2004 za rodinu investoval do štvrtinového podielu v spoločnosti Leica. Investícia ho však najprv priviedla do sporov s bratmi a potom skoro aj na mizinu.
Prečo ste investovali do Leicy, keď to s ňou išlo z kopca? Mali ste plán, čo s ňou?
Najprv to nevyzeralo tak riskantne. Najväčším akcionárom bol výrobca luxusu Hermes International, a keď vás pozývajú do takej spoločnosti, vydýchnete úžasom. Vedeli sme, že na tom Leica nie je dobre, ale netušili sme, ako rýchlo to pôjde "zu grunt". V ekonomike ide neustále o riziká a ich zvládanie. Aj keď ja riskujem viac, toto mi prišlo ako stredne náročné, riziko bolo však vysoké.
Čo potom?
Bolo jasné, že firmu musíme zrekonštruovať, nájsť manažment, obchodných partnerov, nové technológie a program výroby. Dôležité bolo otvoriť vlastné obchody, tie má Leica ako jediná v odbore. Je ich asi 80 na celom svete, prvý bol v Japonsku. Pätinu vlastníme sami, ďalšie sú franšízy.
Čo ste v obchodoch predávali?
Držali sme sa toho, čo robí Leice povesť - technológie a ručné práce stále vo Wetzlare. Stratégiu sme postavili na troch modeloch M (M8), S a X a rozvinuli sme digitálne zrkadlovky. Už nás kopíruje väčšina výrobcov. Ďalší model Leica M9 s plnoformátovým obrazovým senzorom bol dlho najmenší a najvybavenejší fotoaparát na zemeguli.
Lenže prišla ekonomická kríza.
Prišla v najhoršej možnej dobe, keď sme vykonali reštrukturalizáciu. Zmiešali sa dve udalosti, ktoré nikdy nechcete zažiť zvlášť, nieto dohromady. Nikto nám nechcel požičať. Rozhodol som sa investovať do firmy ešte viac peňazí a vziať na seba ešte väčšie riziko.
Teraz ste rád, že ste to urobil.
Všetci sme radi! A z našej reštrukturalizácie sa stal vzor pre ostatných. Ono je ľahké byť šťastný, keď máte úspech. Ale verte mi, pri neúspechu je to ďaleko komplikovanejšie. Ja som sa stále držal našej špeciality, teda ručne robené optiky, ale vypiplali sme aj dizajn, aby sa fotoaparát dobre držal. Pri T systéme je to vidieť zreteľne. Je to prvý "unibody" fotoaparát, je z jedného kusu lešteného hliníka a na zadnej strane je plnedotykový displej, prvý, ktorý obsahuje všetko ovládanie.
Uzavreli ste aj nové partnerstvá, ste spokojní s Panasonicom?
Funguje to dobre.
Mierite aj na trh s mobilmi?
Nedávalo by to zmysel, šošovka je v nich príliš malá a slúži len k obmedzenému foteniu. Keď potom ľudia chcú robiť dokonalejšie fotky, nastupujeme my. V Nemecku sa ročne urobí osem miliárd snímok, to je sto fotiek na osobu vrátane dojčiat. Premýšľame nad tým, ako ich ľudia uchovávajú a ako s nimi pracujú. Chceme ich v tom vychovávať a pomáhať im.
Dočítala som sa, že vyvíjate cloud, diaľkovú úschovňu, pre ukladanie fotiek. Ako ste ďaleko?
Nápadov máme niekoľko, ale počkajte na veľtrh Photokina, bude v Kolíne nad Rýnom v septembri. Premýšľame nad tým, ako obsiahnuť celý systém od vzniku fotiek po ich úpravu a tlač. Spočítali sme, že je asi deväť služieb, ktoré môže fotograf využiť, teraz hľadáme tých správych partnerov.
Leica s poradovým číslom 116 z roku 1923 bola vydražená za rekordných 2,16 milióna eur.
Čo ďalšie plánujete?
Plány sa menia. Chystáme sa však presunúť aj k filmu. Okrem toho slávime sto rokov Leicy a 60 rokov modelu M. Prvý vznikol v roku 1954 a doteraz sa v ňom používajú tie isté šošovky. Cez tento fotoaparát teraz rozprávame na výstave príbeh rockovej hudby, ako ju zachytili rôzni fotografi od koncertov Rolling Stones po obývačku Janis Joplin. Viete si to predstaviť? S tými ľuďmi sme vyrastali.
Akú máte cenovú politiku? Ste dosť drahí, nezľavníte?
Ja vždy hovorím, že sme príliš lacní. Naši cenovú politiku určujú hlavne náklady na výrobu. Zlacňovať by nemalo zmysel. Keby nás nikto nekupoval, potom by sme to museli riešiť. Ale keď celý trh vlani utrpel štyridsaťpercentný prepad, my sme naopak rástli dvojciferným tempom.
Kde sa Leica predáva najviac?
V USA, ale Čína Ameriku dobieha. Ázia všeobecne, ale aj Európa je silná.
Premýšľali ste napríklad nad zábavným parkom alebo školou?
Ešte je kam rásť. Máme najstaršiu fotografickú školu, má 83 rokov, a nové výrobné závody. A novú putovnú výstavu, ktorá bude od októbra kolovať po svete s veľkou knihou 100 rokov fotografií Leica. Zásadná je pre nás stále výroba fotoaparátov, ale fotografia je naše výstavné dielo. Leica sú stradivarky - nemôžu na ne hrať všetci, ale tí, ktorí to vedia, tvoria umenie.
Už ste sa rozlúčili s klasickým kinofilmom?
Nie, sme posledný výrobca analógových fotoaparátov, robíme ich ročne okolo tisícky vrátane novej generácie. Väčšinu kupujú Japonci, tí sú najviac oddaní klasickým fotografiám, je to ako s vinylovými platňami. Jediný problém je kinofilm: farebné miznú, ale čiernobiely si môžete vyvolávať aj doma.
Zdroj: iDnes.cz