V kruhoch biznisu a médí sa čoraz hlasnejšie hovorí o záujme českej spoločnosti Moravia Steel ovládanej magnátom Tomášom Chrenekom o košické železiarne, ktoré sú momentálne v rukách amerického giganta U. S. Steel.
HN vám v tejto veci prinášajú odpovede na päť kľúčových otázok.
1. Čo by mohol multimilionár Tomáš Chrenek získať?
Štvrtý najbohatší Slovák Tomáš Chrenek starší vlastní cez spoločnosť Moravia Steel druhú najväčšiu hutu v Českej republike – Třinecké železárny. Oceliarska skupina spoza rieky Moravy sa má najnovšie zaujímať o kúpu košických železiarní. „Sortiment týchto podnikov sa dopĺňa. To znamená, že si oceliarne veľmi nekonkurujú. Jednoznačne by bolo možné dosiahnuť synergické efekty,“ hovorí managing partner KPMG Slovensko Ľuboš Vančo. Třinecké železárny vyrobia najviac ocele v Česku a zamestnávajú približne 6-tisíc ľudí. Špecializujú sa na výrobu koľajníc a ocele pre stavebný a strojársky priemysel. Košický U. S. Steel totiž vyrába za tepla a studena valcované plechy s rôznymi povrchovými úpravami. Presadzuje sa v rôznych odvetviach vrátane automobilového a elektrotechnického priemyslu. Dostať dva oceliarske podniky pod jednu strechu by zvýšilo spoločnosti Moravia Steel vyjednávaciu silu na trhu. „Cieľom obchodu je podľa môjho názoru regionálna konsolidácia s očakávaním využiť synergie v oblasti nákupu, predaja a doplnenia produktového portfólia,“ myslí si projektový manažér spoločnosti Redbaenk Luděk Plíšek.
Práve doplňujúce sa produktové portfólio môže byť jedným z motívov Chrenekovho záujmu. Ako Vančo dodáva, v prípade zmeny majiteľa sa košické železiarne nemusia o budúcnosť obávať. „Z môjho pohľadu je Moravia Steel strategický investor. Niekto, kto buduje väčšiu skupinu a nekupuje podniky za účelom konsolidácie. Je veľmi nepravdepodobné, že by šlo o kúpu a následný predaj či zatvorenie konkurenta.“
Reštrukturalizáciu a následný predaj inému hráčovi z brandže neočakáva ani Plíšek. „Takýto scenár sa mi javí ako málo pravdepodobný,“ dodáva analytik Redbaenk.
2. Koľko by oceliarne v Košiciach mohli stáť?
V roku 2000 prevzala americká oceliarska korporácia United States Steel hutnícku výrobu vtedajších VSŽ Košice za 60 miliónov dolárov. Zároveň na seba prebrala dlhy voči veriteľským bankám z éry Rezešovho manažmentu vo výške 325 miliónov dolárov, ako aj dlhy voči štátu za 15 miliónov dolárov. Američania ďalej prisľúbili, že akcionárom VSŽ do roku 2003 vyplatia 25 až 75 miliónov dolárov a do rozvoja košickej fabriky investujú 700 miliónov dolárov.
Napokon i zásluhou prepadu kurzu dolára preinvestovali takmer dvojnásobok. Slovo predaj sa v súvislosti s európskou divíziou v Košiciach skloňovalo niekoľkokrát. Údajnými záujemcami mali byť indický Arcelor-Mittal, ukrajinský Metinvest či ruský Evraz. Američania za svoju fabriku mali pýtať 1,5 miliardy dolárov. Cena ostáva i v tomto prípade veľkou neznámou. „Samozrejme, ako pri každej investícii platí, že je dôležité ju nepreplatiť. Ak ju na začiatku preplatíte, tak potom len veľmi ťažko tieto financie dobiehate z prevádzky,“ tvrdí Vančo z KPMG Slovensko.
3. Ako sa na zmenu majiteľa pozerá štát?
Rezort hospodárstva tvrdí, že nemá žiadne informácie o hromadnom prepúšťaní, o drastickej redukcii výroby ani o možnom predaji oceliarní. „Z priebežného hodnotenia situácie nie je identifikovaný stav, ktorý by potvrdzoval takéto kroky zo strany vedenia US Steel ani odklon od dohodnutých ustanovení v memorande,“ vraví hovorkyňa ministerstva hospodárstva Miriam Žiaková.
Podpísané momorandum hovorí o tom, že U. S. Steel má za cieľ okrem udržania zamestnanosti udržať svoju prevádzku na Slovensku a v prípade predaja zaplatí sankcie. Tie sa postupne s rastúcim výročím platnosti memoranda znižujú na nulu. Ak by došlo k predaju košických železiarní do konca marca 2016, spätná platba z vrecka oceliarov do štátneho rozpočtu dosiahne sumu 30 miliónov dolárov. Zmena majiteľa do marca 2017 by Američanom stála o desať miliónov dolárov menej.
Neplánujú sa ani žiadne mimoriadne stretnutia členov vlády s vedením spoločnosti. Rokovania prebiehajú v pravidelných termínoch tak, ako sa dohodli pri podpise memoranda-trikrát ročne. „Na týchto rokovaniach sa okrem dôsledného vyhodnocovania plnenia jednotlivých bodov prerokováva aj aktuálna situácia v ekonomike Slovenska a v oceliarskom priemysle. A to tak v európskom kontexte, ako aj svetovom,“ dodáva Žiaková.
Naposledy sa koncom septembra v Pittsburghu stretol prezident U. S. Steelu Mario Longhi s ministrom financií Petrom Kažimírom a ministrom životného prostredia Petrom Žigom.
4. Aké dotácie a stimuly U. S. Steel Košice od štátu získal a koľko z nich už vyčerpal?
Dzurindova vláda sa v roku 2000 s Američanmi výmenou za udržanie zamestnanosti a investície dohodla, že firma získa v prvých piatich rokoch nárok na neplatenie dane zo zisku a v ďalších piatich rokoch odvedie do štátnej pokladnice polovicu z vymeranej dane. U. S. Steel Košice tak mal dokopy nárok na daňové úľavy vo výške maximálne 430 miliónov dolárov vo vtedajšom kurze, pričom túto sumu i skutočne vyčerpal. Ďalšie stimuly pre oceliarov z Košíc priklepol premiér Robert Fico v roku 2013 podpisom memoranda. Prijaté opatrenia im dali možnosť získať 15 miliónov eur ročne pod prísľubom, že Američania nepredajú oceliarne najbližších päť rokov. U. S. Steel dostal sľúbené milióny napríklad za výkupné ceny elektriny, prísľub eurofondov či peniaze z predaja emisných kvót.
5. Čo ohrozuje biznis oceliarov v Európe?
Európski výrobcovia ocele sa v súčasnosti najviac obávajú zvýšeného dovozu lacnej ocele z Číny. Druhá najväčšia ekonomika sveta vyrába takmer polovicu svetovej produkcie ocele v objeme 800 miliónov ton. Na jej domácom trhu ale vzniká prebytok a tento rok Číňania do sveta vyexportujú približne 110 miliónov ton ocele. Viac ako 500 oceliarskych závodov v 24 krajinách Európskej únie priamo zamestnáva 330-tisíc ľudí a vyrába priemerne 170 miliónov ton ocele za rok. Obraty v tomto sektore dosahujú približne 170 miliárd dolárov.
Čínska oceľ je v priemere lacnejšia o 50 dolárov za tonu a Európania jej nevedia konkurovať. „Na jednej strane sú to vysoké ceny energií a emisných kvót, ale na druhej strane aj to, že sektor v Európe neprešiel žiadnou podstatnou reštrukturalizáciou. Sme v situácii, kedy sú kapacity výrazne väčšie ako dopyt po oceli,“ upozorňuje Vančo. Od začiatku oceliarskej krízy tak ceny ocele padli asi o štvrtinu a ich zvýšenie nateraz ostáva v nedohľadne.