"Myslela som si, že keď odídem z veľkomesta na Mazurské jazerá, nájdem sama seba a stretnem muža svojho života. Zostala som sama, rozhádaná s rodičmi a s dlhmi," opisuje tridsaťpäťročná Ewelina odchod zo zamestnania v banke.
"Rozišla som sa práve s chalanom. Rozhodla som sa zmeniť život, prestať byť nevoľníkom. Keď som to povedala šéfovi, ktorý ma roky obťažoval, cítila som sa, že by som mohla dobyť svet," spomína.
Z Varšavy sa vrátila do rodných Mikołajek. Rodičia sa nestačili čudovať, že sa dcéra zrieka kariéry kvôli životu, ktorý poznali až príliš dobre.
"Plánovala som si zaobstarať vlastný dom. Zostavila som si biznis plán, vytvorila web. Po desiatich rokoch kariéry som vedela, čo potrebujem k úspechu. Aspoň sa mi to zdalo," hovorí Ewelina.
Po pár týždňoch ju dostihla realita. Nedokázala nájsť spoločnú reč s ľuďmi z Mikołajek. Pre nich nebola miestna, ale z Varšavy. Oprava domu naberala meškanie, na poli nič nechcelo rásť a bola príliš hrdá, akoby mala prosiť o pomoc.
"Najhorí je mýtus, že po odchode z firmy zaklope na dvere láska. Dohovorila som si jedno rande. So spolužiakom zo základky. Vyšlo najavo, že pije a že má ženu, o ktorej mi nepovedal," opisuje. "Spomínala som na kolegov v oblekoch, na vlastnú kanceláriu a na výplaty. Teraz peniaze z účtu len mizli," sťažuje sa.
"Asi nemám na výber. Musím sa vrátiť. Nebudem prosiť šéfa, skúsim to u konkurencie. Snažím sa to nebrať ako prehru, ale ako poučenie," hovorí.
Podnikať nie je pre každého, nápad nestačí
Ewelina nie je sama. Mladí ľudia stále častejšie podstupujú riziko odchodu z firmy, kde sa cítia vyhorení. Alebo chcú podstúpiť ešte väčšiu výzvu. Síce každý neuspeje, ale počíta sa aj dobrodružstvo, ktoré ich v kancelárii minie.
"Podnikať nie je pre každého, ale kvôli neúspechu sa nezrútia. Verí, že uspejú niekedy nabudúce a každú skúsenosť berú ako lekciu, a to aj prípadný návrat do firmy," tvrdí doktorka Magda Drzewiecki-Sarosieková.
"S pár kamarátmi sme mali nápad, bohužiaľ sme ale nevedeli, že ho niekto iný už uskutočňuje," hovorí tridsaťročný Kamil, ktorý sa v korporácii vďaka práci už od štúdia vypracoval vysoko. Plán na vlastné podnikanie nemal chybu. Len nepočítal s tým, že podobný výrobok je už na trhu a že kamaráti mimo kancelársky mrakodrap nefungujú. "Akonáhle sme odišli z firmy, hneď začali reptať, že chýbajú peniaze a výsledky, že si partnerky sťažujú. Za štvrť roka sa mŕtvo vrátili do firmy," ľutuje Kamil. Sám sa vrátiť nemôže, pri odchode za sebou spálil mosty.
"Nie je to zlé východisko pre ďalšiu prácu, už s vedomím, že nápad na podnikanie nestačí. Nutné sú aj silné nervy," hovorí Kamil. Má dosť veľkú šancu uplatniť sa u konkurencie.
"Prístup k práci sa zmenil. Naši starí rodičia a rodičia mávali zvyčajne jediné zamestnanie. Mladí sú rozhodne pružnejší. Prácu menia často nielen kvôli výhodám, ale sú zvedaví, chcú sa otestovať, spoznať nových ľudí," hovorí Drzewiecki-Sarosieková.
Dvadsaťosemročná Agnieszka vyštudovala právo vo Varšave a čoskoro zarábala viac ako rodičia v Rzeszowe. Ale rozhodla sa odísť z veľkej firmy, aby namiesto vysedávania nad papiere okúsila "naozajstnú" prácu advokátky na súde.
"Nikdy predtým som nezažila také sklamanie. V kancelárii otca mojej kamarátky mi dali tretinu toho, čo som zarábala. Bola som ale ochotná sa uskromniť," rozpráva. Vydržala štyri mesiace.
"Chýbali mi telefonáty s New Yorkom, lietanie do Londýna na školenia, nemala som na drahé večere a darčeky. Moje hodnoty klesli - a to aj v mojich vlastných očiach," pripúšťa Agnieszka. Najviac ju šokovalo, že nadčasov mala ešte viac. "Vo firme som mala príplatky a odmeny. Štvali ma niektoré veci, ale za tie prachy som to mohla prekusnúť," konštatuje.
Ľudia, ktorí dali zbohom veľkým firmám, sa často sťažujú, že prišli nielen o vysoké platy, ale aj o pocit bezpečia a prestíž. A vracajú sa, aj k nadčasom a pohárom kávy pri počítači.